Bieloruský prezident Alexander Lukašenko sa na prvý pohľad prezidentských volieb obávať nemusel. Priaznivá ekonomická situácia mala byť pre Bielorusov dostatočným argumentom, aby nenasledovali susednú Ukrajinu. Napriek tomu je však minský režim nervóznejší ako kedykoľvek v minulosti.
Po "oranžovej revolúcii" na Ukrajine rozpútal rozsiahlu vlnu represií, ktorým padli za obeť viaceré nezávislé noviny. Vo väzení sa ocitlo šesť popredných predstaviteľov opozície, ďalšie stovky aktivistov zatkli bezprostredne pred voľbami alebo v prvých dňoch po voľbách. Eskalácia represií vyplýva nielen zo strachu z novej "farebnej" revolúcie, ale aj zo straty ústavnej legitimity režimu po referende z októbra 2004, ktoré Lukašenkovi umožnilo doživotne sa uchádzať o znovuzvolenie. Napriek prevládajúcemu pesimizmu sa Kongres demokratických síl dokázal začiatkom októbra 2005 zhodnúť na jednotnom kandidátovi na prezidenta. Nominácia Alexandra Milinkieviča bola úspešná. Za krátky čas si tento dovtedy neznámy regionálny politik dokázal pri faktickej mediálnej blokáde získať sympatie viac než 20 percent občanov a v danej situácii sa stať potenciálnym konkurentom súčasnej hlavy štátu. Pre jeho rastúcu popularitu Lukašenko v decembri neočakávane presunul termín volieb z júla na marec.
Oficiálna propaganda dlho pripravovala Bielorusov na to, že Lukašenko získa viac než 75 percent hlasov. Voľby prebehli v atmosfére zastrašovania a fyzického násilia. V podmienkach likvidácie nezávislej tlače a perzekúcií, keď sa za mrežami ocitlo niekoľko sto ľudí, nie je možné hovoriť o slobodných voľbách. Ba čo viac -- spôsob sčítania hlasov vyvoláva pochybnosti, či to, čo sa udialo 19. marca, vôbec možno nazvať voľbami. Podobne ako za sovietskej éry, "voľby" v Bielorusku nie sú nástrojom obmeny politických elít, ale administratívnym a spoločenským rituálom, prostredníctvom ktorého si moc vyžaduje od občanov potvrdenie svojej legitimity. Voľby a ani ich výsledok teda nepriniesli žiadne prekvapenie. Vysoká (na bieloruské pomery) účasť voličov na povolebných opozičných mítingoch prekvapila nielen štátnu moc, ale aj opozičných lídrov. S takýmto počtom a najmä s odhodlaním mladých demonštrantov pokračovať v protestoch nepočítali.
Hoci opozícia nedorástla do úlohy Lukašenkovho vyzývateľa, v povolebnom týždni vzniklo iné Bielorusko než to, ktoré sme poznali doteraz. Podobné demonštrácie Minsk naposledy zažil v roku 1996, keď Lukašenko iba začínal budovať režim osobnej moci. Povzbudivé reakcie okoloidúcich vodičov, ktorí demonštrantom trúbili na znak podpory, svedčia o tom, že po dlhom čase aspoň časť Bielorusov okúsila slobodu a začala sa zbavovať strachu. Nočný zásah proti stanovému mestečku zasa potvrdil strach režimu, ktorý nemal odvahu rozohnať väčšie zhromaždenie za bieleho dňa, pred očami ostatných občanov.
Pritom Lukašenko by sa nemusel obávať ani slobodných volieb. Aj po dvanástich rokoch vládnutia má reálnu podporu a aj bez násilností by dokázal získať najmenej 55 percent hlasov. Opozícii chýba presvedčivý program i dostatočná voličská podpora, aby dosiahla pád režimu. Aj preto požiadavky na vypísanie nových volieb nemali nádej na úspech.
Ak by sa však v pluralitných podmienkach sformovala voči nemu hoci aj menšinová alternatíva, bol by to koniec mýtu "celonárodného prezidenta" a jeho vízie Bieloruska ako monolitnej spoločnosti. Navyše akákoľvek liberalizácia režimu by znamenala spochybnenie legitimity Lukašenkovho mandátu. Preto musí siahať k novým represiám, ale s rizikom, že po prekročení istého počtu stratia účinnosť. V danej situácii je bieloruský okrúhly stôl nemožný a akákoľvek požiadavka opozície je nerealizovateľná. A tak by som mohol parafrázovať Ivana Svitáka z roku 1968: Opozícii nezostáva teda nič iné, ako byť realistickou a žiadať nemožné.
Autor je predsedom spoločnosti pre strednú a východnú Európu. Bol pozorovateľ OBSE pri bieloruských voľbách.