Nie všetkým národom prinieslo "oslobodenie" slobodu

Pred šesťdesiatimi rokmi sa skončila zatiaľ najkrutejšia vojna v dejinách ľudstva. Porážka hitlerovského Nemecka zabezpečila Európanom mier na dlhé desaťročia. Vzhľadom na plány nacistov s národmi strednej a východnej Európy, koniec vojny pre ne znamenal záchranu ich národnej aj fyzickej existencie. Pre národy západnej Európy koniec vojny znamenal koniec totalitných experimentov. Desaťročia slobodného rozvoja a budovania štátu blahobytu umožnil národom západnej Európy rozlúčku s imperiálnou a koloniálnou minulosťou, i keď tento proces neprebiehal vždy jednoducho.
Pre národy stredovýchodnej Európy však znovuzískaný mier nadobudol trpkú pachuť, ktorú v slovenských i českých zemepisných šírkach nazývame mníchovskou. V záujme zachovania krehkej jednoty protihitlerovskej koalície a uznania "sfér vplyvu" národy Pobaltia prišli o štátnu nezávislosť. Ukrajincom a Bielorusom návrat sovietskeho panstva priniesol neslobodu a národnostný útlak, ktorý viedol takmer k zániku ich jazykov a národnej existencie. Hoci štáty sovietskeho bloku si udržali formálne atribúty štátnej suverenity, nemohli rozhodovať o svojom vnútropolitickom usporiadaní a zahraničnopolitickej orientácii. Kremeľskí vládcovia sa pri potlačení maďarskej revolúcie v roku 1956 i pri invázii do Československa v auguste 1968 takisto odvolávali na výsledky druhej svetovej vojny.
Poaugustová normalizácia poznačila niekoľko generácií Čechov a Slovákov. Pre Poliakov a európske národy ZSSR sa začiatok sovietizácie spája s koncom vojny a ešte skôr s paktom Ribentropp -- Molotov v roku 1939. Všade tam "oslobodenie" prinieslo občiansku vojnu, ktorá sa ťahala až do polovice päťdesiatych rokov. Svojou krutosťou sa táto, pre nás i západnú Európu neznáma vojna, neraz vyrovnala predchádzajúcej vojne. Jej vzdialeným ohlasom boli na Slovensku zrážky s banderovcami, zneužité komunistami pri nastoľovaní totalitného režimu. Jej výsledkom sa stali masové deportácie do sovietskych koncentračných táborov. V prípade násilne presídľovaných národov Krymu a severného Kaukazu, ktoré boli po vojne označené za "nespoľahlivé," možno otvorene hovoriť o genocíde.
Stalinské represie znamenali aj spustošenie v duchovnej oblasti a ekonomike. Základnou myšlienkou komunistov bolo "dobehnúť a predbehnúť" Západ. Mnohí to mysleli naozaj úprimne a potom prešli krutým vytriezvením. Intelektuálna nesloboda v časoch, keď sa najväčším kapitálom stávali vedomosti, spôsobila, že sa zaostávanie štátov "východného bloku" v porovnaní so zvyškom vyspelého sveta dokonca prehĺbilo. Máj 1945 skoncoval s nemeckým nacizmom ako s jednou z najstrašnejších ideológií 20. storočia. Európa si však dlhé roky nepripúšťala, že ideológia Lenina a Stalina sa od zavrhnutého fašizmu príliš neodlišuje. To, čo nemecký historik Ernst Nolte nazval "deficitom vo vnímaní", sa v konečnom dôsledku po páde komunizmu prejavilo v pokusoch rehabilitovať pravicový radikalizmus vrátane jeho fašistickej verzie. Myšlienka zvečnená na tabuli v nacistickom koncentračnom tábore Osvienčim, že "kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený na to, aby ju prežil znova", má tak univerzálnu platnosť.
Národy stredovýchodnej Európy nemôžu zabudnúť, že koniec vojny legitimizoval výsledky paktu Ribentropp -- Molotov a rozsiahle sovietske anexie v tomto priestore ešte z roku 1939. Sotva možno zabudnúť na masaker 22-tisíc Poliakov v Katyni a na to, že Stalin vtedy postupoval v súčinnosti s nacistickým Nemeckom. Popredné miesto medzi obeťami sovietskeho NKVD i domácich komunistov zaujali práve bojovníci proti fašizmu -- československí interbrigadisti, slovenský "občiansky odboj", bojovníci poľského "podzemného štátu" či ukrajinskí nacionalisti.
Trpké dedičstvo minulosti rozhodlo, že národy strednej a východnej Európy sa po roku 1989 prihlásili k hodnotám západnej civilizácie. Michail Gorbačov a po ňom Boris Jeľcin sa od zločinov stalinizmu úprimne dištancovali. Symbolom rozchodu s minulosťou sa stal kríž uprostred moskovského námestia Lubjanka, priamo naproti budove KGB, namiesto zbúraného pomníka zakladateľa Čeky Feliksa Dzeržinského. Žiaľ, súčasní lídri Ruska nenašli dosť síl na ďalšie kroky a ani spomínaný kríž už nestojí. Čoraz viac sa však ozýva nostalgia za niekdajšou superveľmocou. Národy bývalého sovietskeho bloku nemôžu byť ľahostajné k rehabilitácii sovietskej symboliky a k tichej rehabilitácii Stalina. Rovnako, ako nie je možná zjednotená, mierová a demokratická Európa, ktorá by sa nehlásila k porážke fašizmu, nie je možný ani spoločný európsky dom so sochami Stalina. Preto je dôležité, aby práve pri tejto slávnostnej príležitosti výrazne zaznel hlas národov stredovýchodnej Európy, podobne ako to urobil poľský Sejm, keď vyhlásil, že "oslobodenie nám neprinieslo slobodu." Slová podpredsedu Európskej komisie Güntera Verheugena, že uznanie okupácie pobaltských štátov je podmienkou dobrých vzťahov medzi EÚ a Ruskom, sú dobrými správami pre súdržnosť rozšírenej EÚ, lebo sovietizácia stredovýchodnej Európy začína byť vnímaná ako tragédia celého kontinentu.
Povojnové Nemecko prijalo hrôzy nacizmu za svoju vlastnú tragédiu. Spolkový kancelár Gerhard Schröder preto minulý rok nazval Varšavu "miestom poľskej chvály a nemeckej hanby". Pre ruského prezidenta Putina je však rozpad ZSSR naďalej tragédiou. Vzťah Európy k Rusku sa však môže zmeniť jedine vtedy, keď sa koniec sovietskeho impéria stane aj ruským sviatkom. Iba vtedy, keď si nové generácie Rusov uvedomia, že utrpenie miliónov ruských obetí boľševických gulagov nemožno oddeliť od utrpenia Litovcov, Poliakov, Slovákov, Ukrajincov či Bulharov, nebude politická či obchodná spolupráca s Ruskom predmetom kontroverzií. Je to potrebné aj v mene dôstojného uctenia si ruských obetí nacistického vyčíňania.