Na čo štát nemyslel

Včera cena elektriny prelomila hranicu 50 eur za megawatthodinu. Minister Jirko Malchárek ohlásil posun dokončenia predaja Slovenských elektrární na apríl tohto roka. Tieto udalosti príčinne nesúvisia, ale pre štát majú nepríjemné dôsledky. Je známe, že dve tretiny akcií elektrárne sa majú predať za 840 miliónov eur. Takáto cena sa dohodla už v septembri minulého roka. Ekonómovia pracujú s pojmom budúca hodnota peňazí či investície. S peniazmi je to jednoduché -- strácajú na hodnote vždy, lebo každá mena podlieha inflácii. Euro zhruba o dve percentá ročne. Dvadsať percent z balíka za elektrárne už má štát v banke, zvyšujúca suma -- doplatok -- sa vlastne z hľadiska štátu znehodnocuje. Tempo súvisí s výškou úroku tej časti slovenského štátneho dlhu, ktorá je uložená v eurách. Právo na takéto hodnotenie vyplýva zo stratégie ministerstva financií -- znižovať štátne zadlženie z privatizačných príjmov. Za každý mesiac odkladu štát takto prichádza o niekoľko desiatok miliónov korún.
Ako je na tom strana kupujúceho -- talianskeho investora? Odďaľovaním platby za akcie elektrární vynaloží na ich kúpu menej. Je tu ďalší, ešte vážnejší faktor. V čase, keď ministerstvo hospodárstva zverejnilo, že elektrárne predá za spomenutú cenu, stála megawatthodina elektriny na Lipskej burze 35 eur. Treba povedať, že nejde o spotovú cenu -- pre obchodný deň -- ale pre rovnomernú dodávku v základnom zaťažení na celý budúci rok. Pritom čaro ekonomiky Slovenských elektrární je v tom, že takmer dve tretiny elektriny pochádzajú zo zdrojov, ktoré sú odolné voči súčasnému nepriaznivému trendu -- rastu primárnych energií. Ide o vodné elektrárne, ktoré nepotrebujú drahý plyn či uhlie, ale aj jadrové bloky, kde palivové kazety síce zdraželi, ale aj tak je podiel nákladov na ne nízky. Možno povedať, že pri týchto zdrojoch sa prevádzkové náklady kompenzujú vysokou nadobúdacou hodnotou majetku. Na to mal štát myslieť a vsunúť do podmienok predaja korekciu na burzovú cenu elektriny.