Týranie hudbou

Pre posledných dvadsať rokov v slovenskej populárnej hudbe je typické, že sa na scéne objavilo množstvo hlasov, ktoré sa na spievanie príliš nehodili. Možno sme jedinou krajinou sveta, kde sa objavujú v takej vysokej koncentrácii. Taliani mali jedného chrapľavého speváka, u nás sa však podobných rarít objavilo omnoho viac. Jožo Ráž, Janko Lehotský, Vašo Patejdl, Meky Žbirka -- niekto v ich hlasoch mohol nájsť osobité zafarbenie, poslucháč však často tajne tŕpol, či svoje piesne zvládnu až do konca.
Strach zostal na scéne aj dnes, má však inú, možno ešte obludnejšiu podobu. Zatiaľ čo vyššie menovaní trochu zápasili s formou, na obsah sa dalo zvyčajne spoľahnúť. Texty piesní neraz písali básnici, takže keď to škrípalo v hlase, aspoň to neškrípalo v rýmoch. Toto obdobie je však zrejme nenávratne preč, pretože do módy prišli autorské výpovede. Pri kapele hrajúcej v pivnici by to neprekážalo, na pomoc talentovanejších však rezignovali aj niektoré veľké mená.
Nadchádzajúca jeseň prináša desiatky nových albumov, a práve dnes sa na trh dostáva jeden z najočakávanejších. Jeho autor v sebe spája oba spomínané trendy. Richard Müller je viac recitátor než spevák, zároveň v posledných rokoch úplne podľahol sebaklamu o vlastnej textárskej potencii. Výsledkom je, že jeho nový album je ešte horší ako ten predchádzajúci a pri počúvaní textov sa častejšie než príjemné pocity objavuje pocit trápnosti. Ešte pred pár rokmi patril k tomu najlepšiemu, čo sme tu mali, dnes sa ho treba báť. A to je ďalšie špecifikum tunajšieho popu -- slovenskí teroristi nemajú v rukách kalašnikov, ale mikrofón.