Snívali sme o totálnej zmene
Moje názory na slobodu a voľný trh sú zásadne ovplyvnené skúsenosťou, ktorá sa spája so 17. novembrom. Žil som v krajine, kde nebola sloboda, ani voľný trh, čo sa dnes už ťažko vysvetľuje.
Neexistovala politická sloboda, ani občianske práva, sloboda cestovania po svete. Slovo občianstvo bol prázdny pojem. Hospodárstvo bolo centrálne administrované (bol to slávny nemecký ekonóm Walter Eucken, ktorý ma inšpiroval, aby som hovoril o ekonomike "centrálne administrovanej" namiesto "centrálne plánovanej").
Mali sme rigidný monopol zahraničného obchodu, ktorý bol založený na takmer merkantilistickom uvažovaní - že máme dovážať iba to, čo je - z pohľadu centrálnych plánovačov - nevyhnutné pre bilančnú rovnováhu hospodárstva, a vyvážať len toľko, aby sme nemali obchodný deficit. Slobodné rozhodovanie výrobcov a spotrebiteľov nejestvovalo. Výsledok bol mimoriadne neefektívny, nadmerne regulovaný, spútaný a neliberálny systém.
Snívali sme o tom, že sa toho poriadku zbavíme. A niektorí z nás sme nechceli nič iné, než úplnú, totálnu zmenu, nič iné než kompletnú transformáciu celého politického, ekonomického a sociálneho systému. Vedeli sme, že to potrebuje liberalizáciu politického, ale aj hospodárskeho života. Vedeli sme aj to - prinajmenej v našej časti sveta (nehovorím v juhovýchodnej Ázii) - že svet politiky a ekonomiky je prepojený a že nie je možné liberalizovať iba jeden z nich, samostatne, alebo v nejakom rafinovane vymyslenom poradí. Muselo sa to urobiť naraz.
Liberalizácia cez noc
Politická úloha po páde komunizmu bola relatívne ľahká. Stačilo uvoľniť vstup na politický trh, čo aj potvrdzuje moje dlhodobé presvedčenie, že nie je možné skonštruovať politický systém zhora, ale že sa nedá ani importovať zvonku. Musí vyrastať zvnútra. Preto sme v našej krajine neurobili do spontánnej evolúcie politického systému nijaké zásahy.
Principiálnym spôsobom zmeniť ekonomický systém je však oveľa ťažšie a najmä je to oveľa náročnejšie na čas. Museli sme liberalizovať, deregulovať a privatizovať celú ekonomiku, lebo všetko bolo vo vlastníctve štátu a prísne regulované.
Veľmi rýchlo sme pochopili, že predpokladom úspechu je do hĺbky idúca liberalizácia zahraničného obchodu - po pol storočia trvajúcej uzatvorenej a takmer sebestačnej (autarknej) ekonomiky.
Urobili sme to prakticky cez noc, 1. januára 1991, bez akéhokoľvek gradualizmu. To je potrebné zdôrazniť. Vďaka dnes opäť dominujúcim neliberálnym politickým, ekonomickým a sociálnym ideológiám je európsky kontinent veľmi vzdialený od "slobody a voľného obchodu".
Rád dodávam, že dnešná situácie je, samozrejme, oveľa lepšia, než to bolo u nás pred sedemnástimi rokmi. Dnes sa snažíme posunúť nie z úplne neslobodného obchodu k úplne slobodnému, ale "iba" z menej slobodného do viac slobodného. Urobiť takúto zmenu je však, paradoxne, ťažšie. Je veľmi frustrujúce vidieť, že akákoľvek zmena potrebuje istý čas.
Čakal som viac slobody
Často počúvam sťažnosti odborov, obchodných komôr a podobných inštitúcií, že smerovanie k voľnému obchodu bude mať "smrteľné dôsledky". Ak by sme vo chvíli nášho prechodu k slobodnej spoločnosti uvažovali podobne, neboli by sme schopní nič urobiť. To isté platí o politických a občianskych slobodách. Sloboda buď je, alebo nie je. Musí byť aplikovaná úplne, nielen čiastočne. Nie je možné akceptovať požiadavky tzv. politickej korektnosti. Nie je možné byť poplatným dnes tak populárnym "-izmom" (ako sú multikulturalizmus, humanrightizmus, ekologizmus, supranacionalizmus, komunitarizmus, feminizmus, MVOizmus, atď.). Tieto "izmy" k väčšej slobode neprispievajú, naopak, ju ohrozujú. V posledných desaťročiach sme si v Európe vytvorili atmosféru, zákony a inštitúcie, ktoré blokujú verejnú debatu.
Pred sedemnástimi rokmi, dobe kolapsu komunizmu, som očakával, že v roku 2006 bude svet slobodnejší, a to i v politickom a aj v ekonomickom zmysle, než je to dnes. Neočakával som dnešný stupeň postdemokracie, demokratického deficitu a byrokratického regulovania spoločnosti. Neočakával som, že sa dožijem ďalšej rigidnej verzie autoritatívneho hospodárskeho plánovania, ktorá sa zjemnelo nazýva Spoločná poľnohospodárska politika.
Neočakával som také účinné metódy obmedzovania obchodu, ktoré používajú vyspelé krajiny Európy a Ameriky voči rozvojovým štátom tretieho sveta. Neočakával som pokusy konštruovať - čo v skutočnosti znamená blokovať - trhy, pod heslami antimonopolnej a konkurenčnej politiky.
Neočakával som súčasný rozsah prerozdeľovania príjmov a takú zničujúcu paternalistickú štátnu politiku.
Začnime na trhu myšlienok
Neočakával som, že vybudujeme toľko bariér na mobilitu pracovnej sily, čo prispieva k masovej imigrácii. Neočakával som politickú kontrolu hospodárstva, ktorá vychádza zo spojenectva štátnych regulátorov s tými odvetviami, ktoré majú regulovať. Neočakával som až takéto pokrytectvo, ktoré môžeme vidieť v mnohých štátoch, ktoré žiadajú liberalizáciu obchodu od ostatných, ale ony samy udržiavajú obchodné bariéry a dotácie.
Neočakával som takúto "averziu k riziku" na strane politikov, ktorí maximalizujú počet rokov strávených vo svojom úrade namiesto toho, aby maximalizovali počet nevyhnutných zmien smerujúcich k slobode a voľnému obchodu.
Myšlienky majú svoje dôsledky. Pretože je slobodný trh s myšlienkami dôležitejší než akýkoľvek iný trh, začnime tam. A nezabúdajme pri tom, že sloboda a voľný obchod idú ruka v ruke.
Václav Klaus, prezident Českej republiky