Na Slovensku sa končí éra veľkých výrobných investícií. Po období investičného temna v polovici deväťdesiatych rokov, keď sa okolité štáty predbiehali v lákaní zahraničného kapitálu, vo vytváraní nových pracovných miest a impulzov na oživenie hospodárstva, je to úspech. Avšak v porovnaní s Maďarskom či Českom prichádza dosť neskoro a po prirátaní štátnych miliárd, ktoré stál, až tak ružovo nevyzerá. Najmä nie za cenu vyše 1,5 milióna korún na jedno pracovné miesto, za cenu diskriminácie domáceho kapitálu, absencie objektívnych pravidiel a sľubovania i nemožného. Nevyhnutnosť tohto obdobia však nevylučuje, že sa nedalo ustáť lacnejšie. Nehovoriac o neobjavených mínach (napríklad Kia), ktoré ho ešte predražia. Paradoxne však vláda so všetkým, čo sa teraz hodnotí ako nezvládnutý proces, súhlasila. Nedala viac právomocí agentúre SARIO a podporu investorov namiesto nepriamej pomoci riešila hotovými peniazmi. Lebo, keď sme chceli dohnať zameškané, nedalo sa ináč.
Výsledkom tejto slovensky špecifickej cesty lákania veľkých investorov je zatiaľ viac práce pre ruky než mozgy a ani zaostávanie za susedným krajinami sa nejako nezmenšilo. V štruktúre investícií, pridanej hodnote i vo výdavkoch na vedu či vzdelanie je stále čo doháňať. Kým s vedomostnou ekonomikou či s prvými ťažkosťami so sťahovaním nadnárodných firiem za lacnejšou produkciou na východ sa okolité štáty už pomaly vyrovnali, Slovensko to ešte len čaká.
Zmena politiky podpory investorov z dielne ministerstva hospodárstva je preto logickým dôsledkom tejto investičnej klímy vo vyšehradskom regióne. Je však otázne, či by prišla aj bez vynútenej zmeny na poste ministra a či Slovensko opäť raz v schopnosti konkurovať nezaostáva. Podobne, ako pri budovaní priemyselných parkov či podnikateľských podporných centier. Po zrovnoprávnení kapitálu, podpore výroby s vyššou pridanou hodnotou, benefitoch pre investorov do technologických, výskumných a vývojových centier sa volá už dávno. V okolitých krajinách sa v tomto smere už niekoľko rokov koná.
Príchod veľkých zahraničných fabrík prehĺbil priepastné rozdiely medzi najvyspelejšími a najzaostalejšími regiónmi. Na jednej strane urýchlil ich rozvoj a na druhej stagnáciu až úpadok. Predstava, že nové pravidlá stimulov, ktoré favorizujú zaostalejšie oblasti s vyššou mierou nezamestnanosti, pritiahnu investorov, je pre tie najzaostalejšie nereálna. Ak by tam aj chcel nejaký investor podnikať, čo by si počal so stimulmi bez vyhovujúceho zázemia? Slovensko je ekonomicky a sociálne diferencované oveľa zložitejším spôsobom, ako sa spoza stola zdá. Vidieť to pri prenesení pohľadu z celku na detail a takto na mieru by sa mala šiť aj investorská pomoc. Okrem podpory priemyselných parkov a rôznych podnikateľských centier a agentúr aj cez rizikový kapitál a cez akúsi regionálnu sociálno-ekonomickú sieť. Ani to však nezaručí, že nezostanú miesta, ktorým sa peniaze budú vytrvalo vyhýbať. Isté je, že investorský rozmach sa skončil. Najperspektívnejšie lokality sú obsadené a vláda chce teraz tlačiť kapitál tam, kam by ho skutočne potrebovala.
StoryEditor