Už chápem

Ako správny "papučový kultúrnik" som pretrpel silvestrovský večer pri televíznej obrazovke, aby som vychutnal, čo nám okrem záplavy reklám (naozaj musí byť ich intenzita taká veľká aj posledný deň v roku?) televízne kanály pripravili. Vďaka malej záživnosti programu -- asi preto, že sme na Slovensku nikdy nemali zabávačov typu Vladimíra Menšíka, ktorý baví divákov aj veľa rokov po svojej smrti -- som uvažoval o predchádzajúcom roku. Mnohému som sa v mysli čudoval. Napríklad podivnému slovenskému vkusu, ktorý zakotvil v reality šou, prazvláštnemu výberu víťazov týchto relácií, bohapustému rozdávaniu miliónov za, s prepáčením, viacnásobne odhalené pozadia tiežcelebrít, zúfalému zbieraniu peňazí po halieroch na užitočné veci zachraňujúce život, vyjadreniam a činom politikov, ktorí by v skutočne vyspelých krajinách boli dávno vypískaní alebo mnohým prípadom, keď polícia a prokuratúra akosi nemôžu nájsť spoločnú reč v interpretácii zákona a spravodlivosti. Často mi zišiel na um známy výrok, že na Slovensku je to jednoducho tak. Potom som si však prečítal, že istá Britka sa oficiálne vydala za delfína, iná žena napriek tomu, že bola tehotná, vyskočila z lietadla padákom, ktorého laná sa jej zaplietli a skončila s kovovými doštičkami v hlave, že kdesi s úspechom dopravili vyzdobený vianočný stromček pod vodnú hladinu, nejaký mladý človek preoperovaný na ženu oslávil svadbu so sochou Budhu -- a začal som trochu chápať nenormálnosť tohto sveta. Či je to priam sľubná perspektíva do nového roku, to však posúdiť neviem.