Promócia slovenskej diplomacie

Stretnutie dvoch najmocnejších mužov planéty v Bratislave neprinieslo žiaden dramatický prelom v medzinárodných vzťahoch, ktorý by sme mohli nazvať historickým. S pravdepodobnosťou blížiacou sa istote nevojde do histórie Európy takým výrazným spôsobom, ako Napoleonom podpísaný Bratislavský mier v roku 1805.
Voľba hlavného mesta SR za miesto stretnutia amerického a ruského prezidenta je predovšetkým novým potvrdením kontinuálneho posilňovania medzinárodnej prestíže SR po septembrových voľbách v roku 1998. Je tiež uznaním pre profesionalitu slovenskej diplomacie, ktorá sa začala v roku 1991 budovať takpovediac na zelenej lúke a dnes je schopná podávať výkony porovnateľné so zahraničnými službami Poľska, Maďarska a Česka, ktoré sa môžu opierať o silné tradície a skúsenosti. Fakt, že Slovenská republika zvládla aj v jej krátkej histórii nebývalé bezpečnostné opatrenia, akokoľvek znepríjemnili občanom život, je taktiež významným potvrdením funkčnosti štátu a jeho schopnosti rovnocenne kooperovať aj s veľmocami pri riešení z hľadiska logistiky mimoriadne náročných úloh. Pravda, nemožno si nevšimnúť výnimku, ktorou sú niektoré protokolárne lapsusy pri uvítacích ceremoniáloch. Tie však nemôžu zastrieť skutočnosť, že Slovensko dobre zvládlo úlohu hostiteľa, upozornilo svet na svoju existenciu takým spôsobom, že si ho politici a novinári budú menej pliesť so Slovinskom, a posilnilo svoj imidž nového, dynamicky sa rozvíjajúceho a perspektívneho štátu. V tejto súvislosti je mimoriadne dôležité, že SR sa deň pred summitom prezentovala aj medzinárodnou konferenciou Nové perspektívy demokracie -- Agenda pre euroatlantické spoločenstvo. Účasť expertov a občianskych aktivistov zo Srbska, z Gruzínska, Ukrajiny, Bieloruska, Moldavska a Ruska na tejto konferencii ukázala, že slovenská skúsenosť z transformácie a demokratizácie je zaujímavá aj pre iné krajiny a že Slovensko nezabudlo na skutočnosť, že pred 15 rokmi samo potrebovalo a žiadalo solidaritu od iných krajín. Aj keď, ako ukazujú vyjadrenia predstaviteľov slovenských politických strán, na zahraničnej politike vlády, ktorú G. W. Bush tak obdivoval, nejestvuje všeobecný konsenzus, a ak sa nepodarí problém iránskeho jadrového programu vyriešiť diplomatickými rokovaniami, môže opäť dôjsť k rozkolu v Európskej únii i na slovenskej politickej scéne, Slovensko a jeho obyvatelia by si z konania americko-ruského stretnutia mali uchovať v pamäti to, že máme dôvod správať sa v medzinárodnej politike sebavedome a že solidarita voči tým krajinám, ktoré sú na tom dnes horšie, ako sme my, by mala byť aspoň minimálnym konsenzom pri koncipovaní zahraničnej politiky SR do budúcnosti.