G20 sa hlási o slovo

Tradičnou tematickou náplňou summitov predstaviteľov siedmich priemyselne najvyspelejších krajín sveta a Ruska býva rozvoj svetového obchodu a hospodárstva. Je však skupina G7+1 dostatočne reprezentatívna? Aby predišla opakovaným výčitkám z elitárstva, založila pred šiestimi rokmi širšie fórum s 33 členmi, ktoré potom zoštíhlilo na skupinu G20. Čas beží a niektorí jej členovia sa pýtajú, ako dlho im bude súdené zostávať v tieni svojho zakladateľa.
Keď sa v novembri 1975 zišli vo Francúzsku predstavitelia USA, Japonska, NSR, Francúzska, Británie a Talianska, radili sa o oživení stagnujúceho svetového hospodárstva. O rok neskôr prijali za člena Kanadu a začali sa nazývať skupinou G7. V júli 1991 pozvali sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova a Rusko sa potom zúčastňovalo každý rok ako hosť. V roku 1994 dostala Ruská federácia právo podieľať sa na politických rozhovoroch a od roku 1997 sa v záverečnom komuniké hovorí o skupine G8 s Ruskom ako členom. Napriek tomu ešte plne neparticipuje na hospodárskych rozhodovaniach.
Stálym predmetom debát na summitoch býva koordinácia makroekonomickej politiky G8. Posledné štyri roky k nim patrí aj boj proti terorizmu. V kontexte vývoja svetového hospodárstva sa dnešná štruktúra G8 javí ako anachronická. G7 je klubom veľmi bohatých štátov, ale nie tých najdynamickejších. Talianska ekonomika stagnuje a Nemecku nestúpa krivka HDP o viac ako percento ročne. Porovnajme to s opakovanými vyše deväťpercentnými ročnými skokmi čínskej ekonomiky, alebo šesťpercentným napredovaním Indie. Viac-menej stagnujúce bohatstvo západnej Európy sa ešte stále ligoce, ale oči svetových investorov púta Východ. Agilita tamojších trhov je vysoká a G8 sa musí tomu prispôsobiť.
Členmi G20 sú všetci príslušníci G8 plus Argentína, Austrália, India, Brazília, Čína, Indonézia, Južná Kórea, Turecko, Saudská Arábia, Južná Afrika, Mexiko a Európska únia. Toto zoskupenie už podstatne lepšie zastupuje kľúčové rozvojové krajiny. Celkove sa štáty G20 podieľajú deväťdesiatimi percentami na svetovom HDP, osemdesiatimi percentami na svetovom obchode a tvoria dve tretiny svetovej populácie. Poslaním skupiny G20 je prehlbovať dialóg medzi najvyspelejšími ekonomikami a rozvíjajúcimi sa trhmi. Jednotlivé štáty zvyčajne zastupujú ministri financií a guvernéri centrálnych bánk. Na rokovaniach bývajú prítomní aj najvyšší predstavitelia Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky.
Tohtoročné zasadanie delegácií G20 sa konalo pri Pekingu. Ako sa dalo čakať, čínski hostitelia prezentovali svoju krajinu ako nastávajúcu hospodársku superveľmoc, ktorá potrebuje širšie zastúpenie v rozhodovacích procesoch vo svetových finančných inštitúciách. Príležitosť prezentovať takéto očakávanie svojich krajín si nenechali ujsť ani zástupcovia Indie a Brazílie. Tieto veľké rozvojové ekonomiky by sa chceli plnšie zapájať do rozhodovacích procesov tvrdiac, že na to majú právo.
Vyspelé štáty im ho v zásade neodopierajú. Poukazujú iba na skutočnosť, že Západ a rozvíjajúce sa ekonomiky majú neraz príliš rozdielne záujmy, potreby a plány. Stačí spomenúť panický strach rozvojových krajín z otvorenia svojich trhov služieb zahraničným podnikateľom. Navyše Peking žiada Západ, aby rešpektoval rôznorodosť rozvojových modelov vrátane čínskeho hybridu trhovej ekonomiky a tuhej politickej kontroly. Ak by na to Západ pristúpil, musel by prestať s podmieňovaním hospodárskeho rastu rozvíjaním politickej pluralitnej demokracie.