Voľby len pre najangažovanejších

Kocky sú hodené, kandidáti na poslanecké aj županské posty v regionálnej samospráve sú známi. Zmeny sa už nepripúšťajú, kto zaváhal, má smolu. Polnoc z pondelka na utorok stanovila časovú hranicu podávania kandidačných listín, za ktorú ísť nemožno. Z labyrintu najúžasnejších politických kombinácií, z chaosu najkrkolomnejších regionálnych straníckych koalícií povstane 412 poslancov krajských parlamentov, medzi nimi aj osem županov. Volič o tom rozhodne v sobotu 26. novembra. No ešte pred tým absolvuje sériu nezrozumiteľných kandidátskych aktivít nazvanú volebná kampaň. Nezrozumiteľnú najmä preto, že ani na prahu volebného finále sa nikto z rozhodujúcich hráčov neobťažoval občanom vysvetľovať, o čo vlastne v regionálkach ide, o čom sa rozhoduje. Angažovanejší či zvedavejší volič síce po istej námahe možno aj spozná prečudesné, výsostne pragmatické stranícke zoskupenia, ktoré sa budú uchádzať o jeho priazeň a dôveru. Nedozvie sa však, prečo je dobré prísť do volebnej miestnosti. Sotva zistí, aké pohnútky viedli kandidátov k predvolebnej súťaži, pretože o tom sa veľmi nehovorí. A vôbec nehrozí, že by sa to počas volebnej kampane, ktorá sa začne 17 dní pred voľbami, dozvedel. Voľby do orgánov samosprávnych krajov na Slovensku sú skôr politickým divadlom, ako skutočne demokratickým aktom smerujúcim k vyššej občianskej angažovanosti. Za uplynulé roky sa politika na regionálnej úrovni dokázala pozoruhodne izolovať od reálnych potrieb širokej verejnosti. Občan sa zredukoval na potenciálneho voliča, ktorý možno uplatní svoje právo raz za čas presadiť nejakú zmenu, ale inak sú veci jasné, dohodnuté, stabilizované... Dotýkajú sa predovšetkým tých, ktorí sa rozhodli mať niečo s politikou do činenia. Tí ostatní, zaneprázdnení, ľahostajní, nezaangažovaní či znechutení sú síce v drvivej väčšine. Je to ich chyba, že zostávajú mimo. Šanca, že by sa v rámci kampane niečo dozvedeli, je zo zákona tiež minimálna. Naša legislatíva neumožňuje využívať v predvolebnom kontakte s voličom ten najefektívnejší nástroj -- elektronické médiá. Takže, žiadne klasické spoty, žiadne jednoduché a stručné profily kandidátov, pretože o tom zákon o voľbách do samosprávnych krajov nehovorí. Kandidáti môžu v médiách nanajvýš hromadne a veľmi všeobecne diskutovať, samozrejme, len za predpokladu, že o takýto program bude záujem, čo v epoche explózie televíznych reality šou ťažko predpokladať. Ojedinelý, skôr spontánny, ako na neutrálnej pôde organizovaný a nezávisle vedený verejný dialóg kandidátov s voličmi síce nemožno celkom vylúčiť, ale dotkne sa len tých najangažovanejších občanov, schopných pýtať sa na plnenie volebných programov a strategických plánov, na priority regionálneho rozvoja, distribúciu príjmov z daní, zriaďovateľské kompetencie, územné plánovanie, nakladanie s majetkom, zhodnocovanie zdrojov, atď. Už dnes je jasné, že namiesto vecných tém sa bude rozprávať o tom, aká strana a koalícia koho a za čo reprezentuje, prečo sa ľaví spájajú s pravými, radikáli s demokratmi, populisti s umiernenými, konzervatívci s liberálmi, ako sa v tom guláši zorientovať, koho si kde zaradiť.
Vari najjednoduchšie to budú mať voliči v Nitrianskom samosprávnom kraji, kde sa sformovala veľká slovenská koalícia (ĽS HZDS, KDH, Smer, SDKÚ a SNS) proti SMK. Iná ako etnická identifikácia súperiacich kandidátov bude problematickejšia. Výsledok možno predvídať už dnes: volebná kampaň bude mať estrádny nádych a voľby prebehnú hladko, bez vážnejších rušivých vplyvov. Akurát za mizivej účasti voličov, čo v zastupiteľskej demokracii nie je vecný, iba ak etický problém. Štatistiky nerozhodujú, hlavné je získať mandát.