Winston Churchill kedysi o Balkáne vyhlásil, že vytvára viac histórie ako jej dokáže stráviť. V posledných rokoch by sme mohli použiť podobný bonmot, keď hovoríme o Európe ako celku -- aj keď problém súčasnej Európy je trochu odlišný od toho, čo mal na mysli Churchill v prípade Balkánu. Od roku 1989 Európa produkuje pomerne veľké množstvo histórie a s touto miernou nadprodukciou by si poradila, keby mala v poriadku trávenie. Súčasná Európa trpí politickou bulímiou.
V praxi sa vyznačuje predovšetkým tým, že Európa nie je schopná stráviť historické udalosti a procesy, ktoré sama generuje. Tie od roku 1989 nevznikajú spontánne, ale väčšinou sa pripravujú pod taktovkou EÚ.
Bezradnosť európskej politickej elity sa prejavuje veľmi markantne najmä v posledných mesiacoch -- odkedy Francúzsko a Holandsko odmietli európsku ústavu. Keďže z prieskumov v obidvoch krajinách vyplýva aj to, že ich občania "nestrávili" rozšírenie EÚ o desať krajín v roku 2004, má len máloktorý politický vodca odvahu postaviť sa čelom k problému ďalšieho rozširovania.
Diskusia sa mala sústrediť na tri základné otázky.
Po prvé, sú hlavným definičným znakom EÚ jej štandardy alebo skôr hodnoty spojené s európskou historickou identitou? Po druhé, ak sú hlavným definičným znakom právne, politické, ekonomické a technické štandardy, mala by mať právo pripojiť sa k EÚ každá krajina, ktorá ich splní? Po tretie, nech sa už EÚ rozširuje z akéhokoľvek dôvodu, môže si dovoliť ďalšie rozšírenie, kým ho nebude sprevádzať prehĺbenie integrácie?
Odpoveď na prvú otázku prišla akosi samovoľne -- summit EÚ odsúhlasil začatie vstupných rozhovorov s Tureckom. Teraz teda vieme, že EÚ nie je entitou založenou na spoločnej historickej identite a hodnotách. Toto rozhodnutie je nebezpečné najmä tým, že sa uskutočnilo opäť predovšetkým v rámci byrokratického procesu, ktorým sú aj summity EÚ, a nie v rámci zásadnej politickej diskusie o ďalšom smerovaní únie. Tento postup sa, rovnako ako v prípade ústavy, vráti nepochybne späť ako bumerang, až príde čas, aby Európania tento zásadný historický krok skutočne "strávili".
Ak sa má Európa rozširovať len na základe plnenia štandardov zo strany krajín ašpirujúcich na členstvo, ponúka sa otázka, kde sa má začínať a kde končiť. V podobe začatia vstupných rozhovorov s Tureckom padlo, opäť len tak, úplne zásadné rozhodnutie, že Európa sa v skutočnosti končí v Ázii. V praxi to môže znamenať dve veci: buď musí z názvu únie zmiznúť postupne prívlastok európska, alebo je EÚ nástrojom rozširovania Európy za jej historické hranice, teda akousi novou (prívetivou) formou európskeho imperializmu.
V každom prípade bude zložité nájsť dôvody, prečo by sa malo členstvo odmietnuť krajinám, ktoré v geografickej Európe (aspoň čiastočne) preukázateľne ležia (vrátane Ruska), ak splnia potrebné kritériá členstva, ale aj krajinám, ako je napríklad Maroko alebo Tunisko, ktoré o členstvo prejavili záujem. Václav Havel pred niekoľkými rokmi o Rusku povedal, že jeho hlavným problémom je, že nevie, kde sa začína a kde končí. Žiaľ, momentálne to o sebe nevie ani Európa.
Ak sa európsky proces "výroby" monumentálnych historických rozhodnutí nemá skončiť tak, že ich Európa nebude schopná stráviť, prípadne sa začne nadmerným hltom dusiť, je potrebné, aby bolo jasné prinajmenšom to, že žiadne ďalšie rozšírenie nemôže byť len horizontálnym posunom, ale musí ho sprevádzať vertikálne prehĺbenie politickej integrácie.
Ak EÚ nebude schopná uskutočniť rozhodnutie o prehĺbení integrácie pred prijatím nových členov, nemala by sa ďalej rozširovať. Inak hrozí presne to nebezpečenstvo, s ktorým kalkulujú najhlučnejší euroskeptici -- kolaps európskeho integračného projektu v dôsledku jeho postupného rozrieďovania.
Autor je politológ, riaditeľ New York University.