Ekonomická „veda“ a jej aplikácia v praxi (monetárna politika) je popretkávaná mnohými omylmi až fámami. Jednou z nich je teória efektívnych trhov, podľa ktorej sú všetky dostupné informácie okamžite zahrnuté do ceny a tak nie je možné trh nikdy poraziť.
Pravý opak je pravdou. Väčšina investorov a centrálnych bankárov, napriek tomu ako sofistikovane sa tvária, pravidelne prepadáva eufórii. Najmä v situáciách, kedy by mali byť najopatrnejší. Ľuďmi vždy bude lomcovať optimizmus a potom strach. Tieto pocity neustále prenášajú aj na trhy.
Je iba málo investorov, ktorí sa poučili z Veľkej finančnej krízy v roku 2008. A ešte menej tých, ktorí sa poučili z nevydarených reflácií v rokoch 2011 a 2014. Neuvedomujú si, že aj rok 2017 je s najväčšou pravdepodobnosťou iba ďalším do rady stále sa opakujúcich sklamaní.
V roku 2008 sa totižto niečo zmenilo. Navždy. Exponenciálny rast globálnych úverov skončil (koniec eurodolára). Odvtedy si globálne banky iba lížu svoje rany. Svetový úverový trh stagnuje. Absencia nových peňazí spôsobuje dlhodobé posilňovania dolára (od roku 2009 posilnil o 30 percent).
Tento negatívny trend z času na čas zastaví vlna optimizmu, že centrálne banky či vlády ho dokážu zvrátiť. Vzniká reflácia. Napríklad po tom, ako Fed začal s QE. Alebo po tom, ako ho zopakovala ECB, alebo ako Čína oznámila masívne stimuly, Japonsko Abenomiku či USA vládne deficity.
Tieto vlny optimizmu spôsobujú eufóriu, ktorá potiahne vyššie trhy a reálnu ekonomiku. Avšak už po pár rokoch je zrejmé, že ekonomický rast zaostáva za tým, čo bolo v histórii obvyklé. Že žiadne stimuly akosi nedokážu naštartovať udržateľnú infláciu. Jednoducho svet narazí na dolárový problém.
Ten sa teraz dramaticky prejavuje v Číne. Pri posledných problémoch v roku 2015 musela čínska centrálna banka intervenovať – dodávať doláre svojim hladným firmám. Stratila pritom až bilión dolárov zo svojich devízových rezerv. Teraz musí robiť to isté. Koľko ju to bude stáť?
Veľký obraz hovorí, že Trump je v tejto hre iba málo podstatný. Svojou daňovou reformou a vojnou s Čínou vzbudil veľké očakávania, že USA sú „oddelené“ od zvyšku sveta. Že rastúce problémy v Číne, Japonsku a Európe sa Ameriky netýkajú. Koľkokrát v histórii boli však ekonomický rast a následné pohyby na finančnom trhu iba lokálne? Pamäť neslúži investorom najlepšie.
A nielen im. Ale aj analytikom veľkých bánk. Goldman Sachs už mesiace rozpráva ako lacné komodity sú, ako treba nakupovať rozvíjajúci sa trh. No týždeň čo týždeň vidíme pokračujúci pokles týchto aktív. A potom sú banky ako JPMorgan, ktoré vidia úrokové sadzby na 4 až 5 percentách. A to už čoskoro.
Centrálni bankári ich v tom uisťujú. Fed minulý týždeň povedal, že americká ekonomika je „silná“. Tento výraz použil prvýkrát od roku 2008. Áno, americký HPD narástol o 4 percentá. No v časoch veľkých boomov (1995-2000 či 2003-2006) to bola iba podpriemerná hodnota. Nevidia, že svet sa v roku 2009 zmenil, nenávratne. Nikto si to nechce pripustiť.
Nevieme, čo bude. Vidíme však veľmi silné paralely s minulosťou. Čínsky juan oslabil viac ako v auguste 2015. Začína ho pomaly nasledovať euro. Ak prelomí pod $1,15, posilní ďalšie negatívne symptómy konca poslednej veľkej reflácie. Inverzná krivka na eurodolári je už tu.
Len málokto je pripravený na to, že recesia by mohla prísť skôr ako za dva roky, čo očakáva väčšina trhu. My tieto znamenia neberieme na ľahkú váhu. Práve preto sme plne nainvestovaní v dolároch a výrazne aj v amerických dlhopisoch. Myslíme, že potenciál rastu trhu je omnoho menší ako potenciál jeho poklesu. Jednoducho, eskalácia všade navôkol.