Východoslovenské železiarne patrili od svojho vzniku k významným podnikom slovenskej ekonomiky a boli zapojené do medzinárodnej kooperačnej siete RVHP. Spracúvali rudu zo ZSSR a vo veľkej miere odtiaľ dovážali aj uhlie. Tento systém nefungoval na princípoch trhovej ekonomiky, ale na základe plánového hospodárstva. Vyrábalo sa bez reálneho dopytu. Po roku 1989 sa všetko porušilo. Koniec národného podniku
Začiatkom 90. rokov sa VSŽ, národný podnik, transformoval na akciovú spoločnosť. V roku 1994 v rámci "veľkej privatizácie" získala kontrolu nad kombinátom skupina bývalých manažérov železiarní okolo Alexandra Rezeša v zamestnaneckej akciovke Hutník, a. s.
Odvtedy sa začína vzostup a pád vlajkovej lode slovenského priemyslu. Najdôležitejšou udalosťou po prevzatí väčšinového podielu akcií bolo upevnenie pozície väčšinového balíka akcií (až 53 percent) v rukách troch ľudí: Alexandra Rezeša, Ladislava Drábika a Jána Smereka. Ich vplyv na VSŽ bol aj nepriamo cez spoločnosti, ktoré vlastnili ďalšie balíky akcií, ako obchodník s cennými papiermi ARDS, Cassoviainvest, a. s., alebo investičný fond Ferrofond I., a. s. Ten sa neskôr transformoval na Eurotrade, a. s. Istý podiel (12 percent) vlastnili aj Harvardské fondy Juraja Širokého.
Kindermanažment
Bodom zlomu sa stalo zasadnutie dozornej rady 13. 6. 1996. Vtedy prijali nové smernice organizačného a riadiaceho modelu VSŽ, a. s. Zároveň boli do najvyšších orgánov vymenovaní Július Rezeš, Anton Jura a Ján Seňa. To bol základ tzv. kindermanažmentu. Začalo sa vo veľkom investovať, hlavne mimo hlavného smeru podnikania.
VSŽ sa postupne stali majiteľom médií (Národná obroda ), futbalového klubu (Sparta Praha) a cez ARDS aj iných firiem a podielových fondov, ktoré zo železiarstvom nesúviseli. Investície zaťažili majetok železiarní úvermi. Najvýznamnejšou investíciou bol vstup do Investičnej a rozvojovej banky (IRB), ktorý sa začal na mimoriadnom valnom zhromaždení 8. 8. 1996, keď zástupcovia VSŽ prekvapujúco obsadili tri miesta v dozornej rade banky. Za túto zmenu hlasovalo vyše 43 percent všetkých akcionárov IRB. Je viac ako pravdepodobné (existujú aj dôkazy), že minimálne rozhodujúcu časť týchto hlasov mala pod kontrolou skupina VSŽ.
Kroky mimoriadneho valného zhromaždenia však boli v rozpore so zákonom o bankách. Podľa neho totiž potrebuje osoba alebo viacero osôb, konajúcich v zhode, na prekročenie 15-percentného podielu v banke predchádzajúci súhlas NBS. A ten VSŽ nemali. Žiadosť VSŽ o súhlas na získanie 41 percent v IRB zamietla NBS 2. 10. 1996. VSŽ však banku kontrolovali ďalej, čo potvrdil aj premiér Mečiar. Politická podpora zohrala pri ochrane A. Rezeša a jeho spoločníkov veľkú úlohu a NBS snahu o transparentnosť nakoniec vzdala. Treba pripomenúť že Alexander Rezeš bol od roku 1994 ministrom dopravy a spojov.
Preberanie kontroly VSŽ nad IRB vyvrcholilo v januári 1997, keď dozorná rada odvolala prezidenta Jozefa Tkáča a za nového šéfa vymenovala Vojtecha Vranaya, brata vtedajšej manželky Júliusa Rezeša. Situácia v banke sa začala zhoršovať -- strata rýchle narastala, ozdravovanie sa zastavilo. IRB prestala mať 8. 12. 1998 dostatok prostriedkov na krytie svojich záväzkov. NBS následne vyhlásila nútenú správu nad IRB.
Neúspech VSŽ v bankovníctve podlomil dôveru manažmentu vo "vlastné sily". Stratou banky holding prišiel o nástroj riešenia svojich problémov s úvermi. Začali sa prejavovať krížové väzby holdingu a problémy sa objavovali postupne vo väčšine dcérskych spoločností. Ku kríze určite prispel aj nepriaznivý vývoj na trhoch s oceľou a neschopnosť vedenia splácať preúverovanú spoločnosť. V septembri 1995 predstavovali cudzie zdroje okolo 10 mld. korún, o rok neskôr však už takmer 22,5 mld. Sk. Zisk v roku 1997 zaznamenáva medziročný prepad z 1,348 mld. Sk na 595 mil. Sk, VSŽ však napriek tomu opäť preberajú ocenenie Najlepší exportér SR, čo má byť dôkazom o stabilite výroby a predaja oceľových materiálov.
Rok 1998 je ekonomickou katastrofou pre VSŽ. Mladé vedenie zabezpečilo za prvý polrok čistý zisk 451 mil. Sk pri tržbách zhruba 30 mld. Sk. Príznačné pre obdobie kindermanažmentu okrem populistických vyhlásení je aj to, že vstupy a výstupy z VSŽ sa dostávajú mimo fabriky. Príkladom je exkluzivita firmy Barkos so sídlom na Kajmaních ostrovoch pri predaji plechov na severoamerickom kontinente. Spoločnosť Barkos bola spájaná s obchodníkom Petrom Friedmanom, za ktorým sa skrývala aj trojica A. Rezeš, J. Smerek a A. Drabik.
V novembri 1998 je J. Rezeš nútený oznámiť zbavovanie sa všetkých spoločností, ktorých výrobná činnosť nesúvisí s hutníctvom. Dôvodom bol náhly tlak veriteľských bánk na VSŽ po ich neschopnosti splatiť predčasne istinu zo syndikovaného úveru 35 mil. USD, ktorý v roku 1995 zaranžovala banka Merill Lynch. To je posledná kapitola VSŽ pod vedením "rezešovcov".
V januári 1999 bol poverený riadením VSŽ Gabriel Eichler. Jeho hlavnou úlohou je riadiť krátkodobý tok peňazí (cash flow), konsolidovať platobnú schopnosť podniku a dostať ju pod kontrolu. Podľa G. Eichlera súčasne treba zastaviť prelievanie ziskov z VSŽ Holding do spoločností registrovaných v Karibskom mori. Jeho misia sa skončila úspešným predajom akcií VSŽ strategickému investorovi. Nová etapa v histórii košických železiarní sa začína 24. novembra 2000, keď bola celá hutnícka časť predaná významnej americkej oceliarskej spoločnosti The United Steel Corporation. To je však iný príbeh.
Igor Kňazovický, publicista