Karl Popper sa musí otáčať v hrobe. Otec moderného vedeckého prístupu celý život bojoval proti pseudovedcom ako Freud alebo Marx.
Podľa Poppera stačí jeden reálny dôkaz, jedno pozorovanie - jediná falzifikácia hypotézy, a celá vedecká teória sa musí hodiť do koša. Ekonómovia na Poppera už dávno zabudli. A teraz si kopú svoj vlastný hrob.
Tragédia centrálnych bánk
V súčasnosti centrálne banky zašli vo pseudovedeckom prístupe ešte ďalej. Pre ne už neplatí proces: vytvorenie hypotézy – vyhodnocovanie faktov – záver. Centrálne banky hodili vyhodnocovanie faktov za hlavu.
A tak Draghi, Bernanke, Yellenová, Powell a mnohí ďalší dokážu s úsmevom na perách a neochvejnou presvedčivosťou tvrdiť, že ich hypotézy sú správne. Bez akýchkoľvek spojitostí s realitou.
Tvrdia, že inflácia je za dverami. Že kvantitatívne uvoľňovanie a nízka nezamestnanosť ju už čoskoro prinesú. No na infláciu a ekonomický boom márne čakáme roky.
Veľké očakávania, ktoré vytvárajú, sa akosi nenapĺňajú.
Tragédia ekonomických optimistov
Teraz, keď ekonomika opäť prudko spomaľuje, začína ďalší veľký názorový súboj. Medzi optimistami, ktorí si ekonomické trendy extrapolujú as absurdum, a pesimistami, ktorí vidia veci v omnoho horšom svetle.
Optimisti majú výhodu - takmer vždy majú pravdu, keďže rastová časť ekonomického cyklu je omnoho dlhšia ako fáza jeho poklesu. No keď sa optimisti mýlia, mýlia sa fenomenálne.
Odmietaním, že by k recesií malo vôbec niekedy prísť, chcú nabudiť dojem, že situáciu majú pod kontrolou. Že byrokrati z vlády a z centrálnej banky vedia, čo robia, a veci dokážu meniť k lepšiemu.
Opak je však pravdou. Je to iba politikárčenie. V skutočnosti sú iba rétoricky veľmi zdané prázdne obleky. Ani o tom nevedia, no podkopávajú si svoj vlastný hrob. Tým, že neustále vytvárajú nerealistické očakávania budúcnosti, ničia krehkú politickú rovnováhu.
Ľudia nie sú sklamaní vtedy, keď veci idú zle. Ľudia sú sklamaní vtedy, keď sa dlhodobo a konzistentne nenapĺňajú ich očakávania. Vtedy sa sklamanie mení na frustráciu. A agresivitu.
Európski politici a ani médiá nepochopili, že posledný nárast populizmu – najväčší od druhej svetovej vojny - je zdvihnutým prstom. Ľudí, ktorých očakávania neboli naplnené. Extrapolácie rastu HDP sa akosi zabudli premietnuť do ich reálnych životov.
Politický rozmer prichádzajúcej krízy bude omnoho väčší ako tej poslednej. Možno potom ekonómov napadne, že pri svojich vyhliadkach mali byť predsa len o čosi pesimistickejší. A otvoriť si Karla Poppera.
Autor článku je Ronald Ižip, analytik TRIM Alfa