Nočná mora Spojených štátov

Víťazovi bolívijských prezidentských volieb Evovi Moralesovi nemožno uprieť nedostatok výrečnosti, ani sebavedomia. Svoje politické Hnutie za socializmus (MAS) označoval počas predvolebnej kampane za nočnú moru pre USA. V niečom si možno lichotil, ale v jeho slovách bol i kus pravdy.
Z globálneho hľadiska predstavuje najdesivejšiu nočnú moru pre USA fenomén terorizmu, ktorý je, súdiac podľa prejavov prezidenta Busha, všadeprítomný. Straší nielen v orientálnych ázijských diaľavách, ale aj na domácej pôde. V porovnaní s prízrakom svetového terorizmu a jeho obávanými tajnými bunkami v USA sú pre oficiálny Washington pomery v Južnej Amerike znepokojujúce, ale nie havarijné. Časy, keď si Biely dom pozorne strážil vývoj v Latinskej Amerike a pohotovo zasahoval, aby hodvábnou rukavicou i železnou päsťou korigoval nebezpečné posuny, sa zmenili. Vojenské diktatúry tam vymizli a v demokratických voľbách súťažia o priazeň občanov rozmanité politické subjekty.
Ak by sme vyfarbili na mape Južnej Ameriky všetky ľavicové a stredoľavé krajiny červenou farbou, sčervenela by väčšina juhoamerického svetadielu. Opticky to spôsobuje rozľahlá Brazília s Argentínou, ktoré majú od radikálnej ľavicovosti dosť ďaleko. Politicky sú skôr zdržanlivé a voči USA vlažné. Ekonomicky sa správajú pomerne pragmaticky a spolupracujú aj s medzinárodnými finančnými inštitúciami. Tento mesiac dokonca zverejnili úmysly predčasne splatiť Medzinárodnému menovému fondu svoje pôžičky, čím by ušetrili na dlhových službách miliardy dolárov.
Keby sa 46-ročný Evo Morales začal v obchodných a ekonomických otázkach správať tak triezvo ako Brazília a Argentína, Washingtonu by jeho radikálna ľavicová rétorika nemusela príliš prekážať. Zatiaľ sa však správa ako radikál, ktorý nenachádza východisko v evolučných zmenách systému. Ním navrhované riešenia na pozdvihnutie ubiedenej väčšiny z deviatich miliónov obyvateľov tejto po Guayane najchudobnejšej juhoamerickej krajiny majú skôr revolučnú povahu. Jeho politická strana zastupuje záujmy pôvodného indiánskeho obyvateľstva tvoriaceho dve tretiny populácie tohto vnútrozemského štátu. V hornatom prostredí, v ktorom žijú, sa im najlepšie osvedčuje pestovanie koky. Morales sa označuje za bojovníka za "indiánsky socializmus", resp. "koka socializmus", pretože hlása zrušenie obmedzení a legalizáciu pestovania koky.
Hoci neustále podčiarkuje odpor proti výrobe kokaínu, nedokáže vysvetliť, ako by garantoval sebadisciplínu pestovateľov, aby nepredávali časť úrody priekupníkom z tajných laboratórií. Ešte väčšiu nervozitu vyvolávajú jeho zámery znárodniť nerastné bohatstvo a ťažobné odvetvia. V hre sú predovšetkým ložiská zemného plynu, po Venezuele najvýdatnejšie v Južnej Amerike. Ťažba je prevažne v rukách zahraničných korporácií, ktorým hrozí, že Morales by im ako prezident znemožnil obnoviť licencie na ťažbu.
Moralesa v otázkach energetiky silno ovplyvňuje radikálny venezuelský prezident Hugo Chávez. Sľúbil mu, že ak by udelil uvoľnené licencie venezuelskej štátnej ropnej spoločnosti Petroleos de Venezuela, odvádzala by Bolívii vyššie podiely z predaja plynu.
Vplyv Venezuely by sa tak výrazne prehĺbil a v Južnej Amerike by vznikla socialistická os Venezuela -- Bolívia. Morales i Chávez sa hlásia k ideovému spojenectvu s Castrovou Kubou. Červená os by sa tak tiahla z karibskej Havany až po Obratník Kozorožca. V snahe o emancipáciu by si hľadala nových spojencov ako protiváhu voči USA. Do úvahy by prichádzala Čína a EÚ.