Doslova búrku nevôle - aj keď zatiaľ len na Balkáne - vyvolala 416-stranová spoveď Carly del Ponte, donedávna hlavnej žalobkyne haagskeho tribunálu pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY). Jej kniha, s titulom Lov: Ja a vojnoví zločinci, v žiadnom prípade nie je útla spoveď. Ako sa ukazuje, nechcená je hlavne na strane medzinárodného spoločenstva.
V Pentagone sa sama del Ponte stala personou non grata a domáce Švajčiarsko jej už druhý raz zmarilo autogramiádu, a teda aj uvedenie knihy na trh s odkazom, že je nenáležité, aby sa čerstvá veľvyslankyňa krajiny helvétskeho kríža v Argentíne vyjadrovala k citlivým politickým otázkam. Rusko žiada od medzinárodného spoločenstva podrobné prešetrenie faktov spomínaných v knihe a Srbsko chce aj Carlu del Ponte - mimo iných - žalovať. A už rozbehlo vlastné vyšetrovanie.
Kto na internete čítal aspoň útržky z knihy, keďže sa zatiaľ dá kúpiť len v Taliansku, už vie, že všetko je trochu inak, ako sa prezentovalo. A zverstvá Kosovskej oslobodzovacej armády, ktorú vtedy viedol súčasný kosovský premiér Hashim Thaci a vo vedení ktorej pôsobil aj Ramush Haradinaj (haagsky tribunál ho zbavil obžaloby pre nedostatok dôkazov, a tak ho doma v Prištine vítali ako najväčšieho hrdinu), sú otrasné.
Pritom del Ponte poskytla len dôkazy, ktoré sa jej osobne podarilo zosumarizovať. Teda aj o chytených srbských vojakoch a civilistoch, ktorých KLA ešte zaživa používala ako "darcov" orgánov. Tie putovali cez severné Albánsko (hoci spoluprácu s Kosovom vždy zahmlievalo) do západnej Európy, ktorá mastne zaplatila za ich transplantáciu. Telá končili v masových hroboch. V dodnes neodkrytých a ani nehľadaných, hoci stále je nezvestných viac ako tisíc Srbov.
Akokoľvek sa o Kosove vedelo, že je kanálom na transport drog a centrom obchodu s bielym mäsom, to, že hlavná žalobkyňa ICTY mala dôkazy - aspoň tých tristo priznaných v knihe - a nezverejnila ich, ale počkala až do jednostranného vyhlásenia samostatného Kosova, je zarážajúce. No má to silnú vypovedaciu hodnotu.
Čudný je i postoj Švajčiarska. Na jednej strane sa dá chápať tak, že sa krajina medzi prvými poponáhľala uznať Kosovo, no určite nie pochopiť s ohľadom na spomínané fakty a organizovaný zločin.
Carla del Ponte zrejme ešte bude mať čo vysvetľovať. Hoci sama v knihe tvrdí, že sa po skončení tribunálu osobne chystala zažalovať mnohých a prípady nanovo otvoriť, je otázne, nakoľko sa jej to už teraz podarí. Sama predsa potvrdila, že podľa opisu napríklad jeden z domov, kde odoberali orgány na transplantácie, síce našli, no nebol už žltý, ale čerstvo vybielený. A aj keď nie všade sa žltú podarilo prekryť a aj napriek dôkazom vnútri domu to všetko vraj bolo málo. Chýbali svedkovia - okrem zahraničných novinárov.
V podstate aj v obvinení napríklad proti Haradinajovi (s výnimkou jeho dvoch šťavnato podaných "krvavých" memoárov o svojej činnosti) chýbali svedkovia - jedného zavraždili za čudných okolností ešte pred procesom a druhý mal smrteľnú autohaváriu, tiež pred procesom.
Del Ponte síce nikdy otvorene netvrdila, že by jej predstavitelia NATO marili prácu (čo už nehovorila v prípade jednotiek KFOR a UNMIK), len jej akurát nikdy neposkytli dokumenty potrebné na dokazovanie, ktoré chcela. Čo je v mnohom to isté.
Ale o nespolupráci medzinárodných jednotiek sa už vedelo dávnejšie. Aj Florence Artman, hovorkyňa ICTY, takto prvý raz pred pár mesiacmi naznačila, že hoci haagsky tribunál mal vďaka spolupráci so srbskými orgánmi niekoľkokrát informácie o mieste pobytu hľadaného zločinca Radovana Karadžiča v Srbsku, západné veľmoci to za zvláštnych okolností zmarili. Pritom práve tribunál permanentne vytýka Belehradu nedolapenie Karadžiča a kladie to za hlavnú podmienku akýchkoľvek zbližovacích rozhovorov s úniou. Okrem toho, Belehrad opäť v týchto dňoch potvrdil, že už pred siedmimi rokmi Carle del Ponte priamo doručil opisy miest, kde by mohli byť masové hroby, ale dodnes neboli preskúmané.
Je teda otázne, či si v prvom rade Carla del Ponte nechcela svojimi pamäťami očistiť svedomie. Opisuje až príliš veľa tajomstiev, ktoré sa nečítajú najlepšie. Nielen s ohľadom na zverstvá, ale aj čudnú politiku medzinárodného spoločenstva smerom k budúcnosti Kosova a Srbska.
Zrejme sa teda dočkáme aj prekvapení, ktoré podrobne neopisuje. Najmä s ohľadom na spomínaný organizovaný zločin. Hoci sa tam točili milióny eur a mnohé desiatky miliónov asi skončili vo vrecku Thaciho, až 50 miliónov šlo vraj na (najdrahšiu v procese) obhajobu Haradinaja, ktorú mu poskytla - len tak mimochodom - právna kancelária manželky bývalého britského premiéra Cherie Blairovej.
Carla del Ponte urobila mnohým medvediu službu. Otázne tiež je, ako na jej tajomstvá zareaguje v blížiacich sa voľbách už teraz rozčarovaná srbská verejnosť. Či dá prednosť, tak ako doteraz, prozápadne orientovanej vláde, alebo srbským radikálom, ktorí zbližovanie s úniou zrejme už vôbec nepociťujú ako prioritu.
Slávka Boldocká, redaktorka HN