Dve kolá voľby českého prezidenta priniesli zaujímavú politickú reality šou v priamom prenose aj pre slovenského politického pozorovateľa. Každý mohol porovnávať českú politickú realitu s tou našou, slovenskou. A zrejme nie som sám s názorom, že čo sa týka fungovania parlamentu, schopnosti politikov riešiť konflikty a dosahovať konsenzus aspoň v procedurálnych otázkach a v definovaní toho, čo je nadradeným národno-štátnym záujmom, vzorom nám sotva môžu byť. Ale som ďaleko od toho, aby som tvrdil opak, že teda slovenská politická kultúra by mohla byť tej českej príkladom.
Dve výhody však Slovensko má. Jedna je systémová -- to je spôsob voľby prezidenta. Ak by sa však ňou niekto chcel príliš vystatovať, treba si spomenúť na to, že zmena ústavy a následná priama voľba prezidenta boli výsledkom neschopnosti polarizovanej slovenskej politickej scény dohodnúť sa v roku 1997 -- 1998 na priechodnom kandidátovi alebo na zmene vtedajšej procedúry voľby prezidenta v parlamente. A slovenskí občania vtedy vnímali opakované pokusy zvoliť prezidenta v parlamente podobne, ako českí vnímali dianie na Hrade v uplynulých dňoch. A to isté platí o vnímaní spôsobu voľby prezidenta v zahraničí. Teda aj na Slovensku bola najprv istá kríza a rozčarovanie a až po nej zmena spôsobu voľby. Či sa české parlamentné stany napokon zhodnú na zmene ústavy a o päť rokov sa bude aj u našich najbližších susedov voliť hlava štátu po novom, je otázne. Jan Švejnar síce volal v kandidátskom prejave po takejto zmene, ale tú pripustil po "štrapáciách" pri prvej voľbe už pred piatimi rokmi aj prezident Klaus. Po zvolení sa však o priamu voľbu už nezasadzoval. Takúto zmenu však neodôvodňuje iba negatívna skúsenosť s posednou voľbou, ale aj to, že v Česku má prezident o čosi väčšie kompetencie ako na Slovensku a úrad prezidenta má väčšiu tradíciu a symbolickú silu.
Druhá výhoda Slovenska je daná aktuálnym pomerom politických síl. Slovensko na rozdiel od Česka má stabilnú vládu disponujúcu jasnou väčšinou v parlamente a s nespochybniteľným mandátom voličov, ktorý je umocnený aj tým, že vláda, a najmä najsilnejšia strana, sa tešia vysokej dôvere verejnosti. To predurčuje aj správanie sa politických strán. V situácii, keď mala slovenská vláda za sebou iba tesnú väčšinu a keď sa dostala do menšinového postavenia, udržiavala sa pri moci podobnými technikami, aké používa súčasná pravicová koalícia v Českej republike -- teda získavaním poslancov z opozičných strán na svoju stranu.
Táto technika získavania moci a udržiavania sa pri moci je všade na svete sprevádzaná podozreniami, že prebehlíci nepodporujú vládu kvôli zodpovednosti za vytvorenie väčšinovej vlády, ale kvôli takým či onakým výhodám, ktoré za to získajú. A takéto podozrenia z politickej korupcie najviac podrývajú vieru občanov v politiku a politikov. Súčasná česká vláda, zostavená až sedem mesiacov po voľbách, ktoré priniesli v Poslaneckej snemovni patový pomer síl (pričom výsledok tých volieb bol poznačený škandálom, široko medializovaným krátko pred ich konaním, keď predchádzajúci premiér Paroubek bol obvinený o. i. z pedofílie), väčšinu získala tak, že "presvedčila" dvoch poslancov ČSSD, aby ju podporovali. Práve obavy až 70 percent českej verejnosti, že s hlasmi voliteľov prezidenta sa bude kupčiť, ako aj obavy vedenia ČSSD, že ODS bude pre svojho čestného predsedu takýmto spôsobom získavať podporu, stáli za verejným hlasovaním o prezidentovi, ktoré sa napokon presadilo. Samozrejme, je problémom ČSSD, ak si dala na kandidátku ľudí, ktorí sa nechali za podozrivých okolností takto "presvedčiť". Politickým faktom však zostane, že nielen konzervatívna vláda na čele ODS, ale aj čestný predseda ODS sa dostal k moci hlasmi týchto netransparentne motivovaných prebehlíkov, ku ktorým v druhej voľbe pribudol tretí spolu s poslankyňou zo Strany zelených, ktorú postihla náhla nevoľnosť. Tento fakt je oveľa dôležitejší ako otázka, ktorý zo spôsobov hlasovania je demokratickejší. Avšak, ako kedysi povedal J. F. Kennedy, politika nie je ani čistá, ani špinavá. Je úspešná alebo neúspešná. A ODS úspešne presadila svojho čestného predsedu druhýkrát za prezidenta.
Peter Weiss, vysokoškolský učiteľ, bývalý predseda SDĽ