Súčasný mediálny obraz Poľska sa zúžil na symbolického najneposlušnejšieho chlapca Európy. Prečo? Lebo Poliaci milujú vzdor, revolúcie, povstania, podzemný i legálny odpor voči akémukoľvek diktátu zvonku, okupantovi, ale i vlastnej vláde. Zjednodušene napísané - vrchnosť, nech už je z tej istej krvi alebo cudzia - hoci aj legitímne zvolená za poľského kráľa (a že ich takých bolo neúrekom), musela sa a musí mať v Poľsku na pozore, a to neustále. Ilustračná poznámka - od leta 1989 sa vo funkcii premiéra vystriedalo "iba" 12 osôb a okrem Jerzyho Buzka a, samozrejme, toho súčasného všetci odišli za škandálnych okolností...
Hitom posledných rokov je boj ústavných činiteľov z Varšavy s Bruselom. Dobre si ešte pamätáme "umieranie za zmluvu z Nice" vtedajšieho premiéra Millera - totálne zablokovalo summit v decembri 2003 v Kodani a zmeny v pravidlách spoločenstva. O pol roka potom prišla žaloba Poľska na EÚ za nespravodlivé agrodotácie, ďalší rok škandál okolo začatia rokovaní s Chorvátskom. V decembri 2005 Poliaci spolu s Francúzmi pohrozili vetovať rozpočet únie kvôli britským snahám zoškrtať peniaze pre nových členov. No a doteraz najväčší rozruch asi spôsobilo poľské blokovanie rozhovorov EÚ - Rusko kvôli ruskému embargu na dovoz poľského mäsa a navyše Varšava žiadala písomné záruky, že v prípade stopnutia dodávok ropy a plynu z Ruska EÚ bude solidárna. Jednoducho - tradícia je tradícia. Lenže rebelantstvo či niekedy až kverulantstvo poľských politikov už lezie na európske nervy. Každý summit sa v podstate točí okolo "poľskej otázky".
Nikto neupiera právo Poliakom bojovať za svoje záujmy. EÚ naozaj nie je spolkom poslušných vazalov, tak ako to bolo za socialistických čias vo východnej Európe - keď vznešene pomenovaná Rada vzájomnej hospodárskej pomoci bola tvrdo riadená sociálnymi inžiniermi a komunistickými dogmatikmi z Moskvy.
Posledný výkrik z Varšavy je o prepočítavaní hlasov pri hlasovaní v Európskej komisii. Paradoxne si Poliaci postavili hlavu v tom najmarginálnejšom probléme znovuoživovanej Ústavnej zmluvy. V EK či na zasadnutiach jednotlivých ministerských rád sa vždy hľadá konsenzus. A potom o všetkom aj tak rozhodne klasickým hlasovaním až Európsky parlament.
V časoch šľachtickej demokracie Poľského kráľovstva v 16. až 18. storočí platilo liberum veto, teda to, že i jeden jediný hlas poslanca poľského Sejmu proti mohol zablokovať prijatie zákona. Súčasne toto veto rozpustilo parlament a zrušilo všetky ním dovtedy prijaté zákony. Dôsledok? Totálny chaos v kráľovstve a potom nasledovali dobré známe tri delenia Poľska medzi mocnosti a Poľsko potom zmizlo z mapy sveta na vyše 130 rokov.
Uplatnenie poľského veta v Európskej únii by síce nespôsobilo rozpad únie, zrušenie Európskeho parlamentu, ale určite by spôsobilo vážnu politickú izoláciu krajiny. A naostatok by dalo za pravdu odvekému nepriateľovi Poľska - vláde v Moskve - že Poľsko je absolútne nevypočítateľný partner. Takže na liberum veto by mali poľskí politici čo najrýchlejšie zabudnúť.
Peter Turčík, editor Názorov a analýz