Bolo by akiste naivné si predsavziať, že ľud je iba tá časť spoločenstva, ktorá je proti politike vlády, a rovnako hlúpe by bolo dať za pravdu väčšine, ktorá v pravidelných prieskumoch verejnej mienky priznáva súčasnej vládnej moci vysoké preferencie.
Jednoduché to nie je, lebo historická ani aktuálne načasovaná pravda nie je o tom, koľko občanov sa k nej hlási. Anšlus Rakúska fašistickým Nemeckom schválilo v referende 99 percent Rakúšanov, ale Hitler na svoje plány dostal mandát iba od dvoch pätín nemeckého národa (vo voľbách v roku 1928 získali nacisti 2,6 percenta hlasov, v roku 1932 dosiahli 37,3 percenta). Hitlerovi sa nikdy nepodarilo získať mandát od väčšiny nemeckého národa, a predsa sa stalo, čo sa stalo. Máme svoje vlastné skúsenosti aj s 99-percentnými výsledkami nielen vo voľbách, hoci každý o nich pochyboval, vydržali dlhšie ako 40 rokov. Proces verifikácie rezultátov väčšiny sa nemeria na centimetre, ani na mesiace a roky, ale na desaťročia. Ostatne aj najnovšia slovenská skúsenosť (tri vlády Vladimíra Mečiara) hovorí, koľko treba na to, aby mohla byť väčšina porazená menšinou, keď už ako nová väčšina prišla na to, že dosť bolo Mečiara (Dzurindu, Fica atď).
Nie je dôvod na optimizmus (u terajšej väčšiny by to bol pesimizmus), že voľby o dva roky nepredĺžia aktuálny stav, v ktorom hrá dominantnú úlohu Smer - SD. Rastový trend ekonomiky sa ešte udrží a komplikácie takého druhu, ako prípadné prehry v arbitráži, pokusy nastaviť limity slobode prejavu, partajný klientelizmus (vykonávateľ moci sa k tomu otvorene hlási na všetkých líniách štátnych rezortov) -- to všetko prijímajú občania blahosklonne, lebo sa už dostatočne adaptovali. Že by mohlo byť aj ináč, to by znamenalo návrat k ideám i lapsusom reformistov, a to je problém.
Ľud verzus moc sa teraz nedeje masívne a masovo, len okrajovo na úrovni (slabšej) argumentačnej sily opozície a silnejších (opozičných?) médií. Premiér správne tuší, že práve tu sa odohrá hlavná bitka o charakter demokratického štátu. Sloboda médií je lakmusovým papierom na overenie stavu demokracie. A preto treba konať. Samotné paragrafy nového tlačového zákona môžu byť ešte hádankou, ich silu spoznáme, až keď sa začnú uplatňovať v praxi.
V demokracii je potrebné zákon dodržať alebo ho otrtúliť, lebo aj to sa dá. No apologéti zákona budú mať navrch, keď prídu so všeobecne prijateľnou zásadou, že sloboda prejavu nespočíva len v tom, že sa môžem slobodne vyjadriť, ale strpím tiež to, čo povie druhý. Ten druhý však môže požívať zákon ako obušok a nebude toho, kto by určil, ako dlho (v akom rozsahu) môže predvádzať aj psie kúsky, ktoré treba strpieť na drahom privátnom papieri, ktoré však on názorovo (ideologicky) ani ináč nedotuje. (K. R. Popper uvádza príbeh chuligána pred súdom, ktorý argumentoval tým, že ako slobodný občan môže pohybovať svojou päsťou, na čo mu sudca múdro odpovedal: "Sloboda pohybu vašich pästí je obmedzená polohou nosa vášho blížneho.") A keďže z prostredia vládnej moci je známy oznam, že "čo odhlasuje väčšina, je demokratické", hodí sa na tento mýtus použiť ako výstrahu odkaz liberálneho filozofa K. R. Poppera, ktorý oponuje tvrdením, že "demokraciu nemožno plne charakterizovať ako vládu väčšiny, napriek tomu, že inštitúcia všeobecných volieb je najdôležitejšia. Väčšina totiž môže vládnuť tyranským spôsobom. (...) V demokracii musí byť moc vládcov obmedzená" (in: Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia II., s. 139). Zostáva ešte doladiť historicky prvé ľavicové víťazstvo v ponovembrových dejinách Slovenska pomocou Popperovho postulátu o tom, že "hoci ľudia spoznajú zákonitosti historického vývoja, nebudú sa uberať nevyhnutným smerom."
Keď sa dejiny práve dejú, väčšina pochybovačov neverí. Minulosť sa musí vyzliecť až do kosti, aby svet erudovanej menšiny mohol preukázať svoju pravdu. Potom síce možno bude môcť na vratkých pozíciách aj vládnuť, ale tvárou v tvár s opozíciou, za ktorou stojí tiež ľud.
Demos verzus kratos je možný iba v demokracii.
Tibor Ferko, publicista