Zákon o preukazovaní pôvodu majetku má niekoľko prvenstiev. Je jediný zo zákonov, ktorému Ústavný súd SR pozastavil účinnosť ako celku a je rovnako jediný vyhlásený za protiústavný ako celok. Ústavný súd mal k zákonu množstvo výčitiek. Spomeniem, len tie najdôležitejšie.
Základný znak právneho štátu je aj zákaz spätnej účinnosti právnych noriem. Na prekvapenie, v dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádzalo, že sa naň nevzťahuje zákaz spätnej účinnosti. V právnom štáte je ústava základný prameň práva, ktorý je nadradený všetkým zákonom. Z tohto dôvodu musia byť všetky právne predpisy v súlade s ustanoveniami ústavy. Želanie tvorcov zákona v podobe tvrdenia, že "na tento zákon sa nevzťahuje zákaz spätnej účinnosti" je nepochopením základného pravidla pri tvorbe právnych predpisov. Národná rada Slovenskej republiky je totiž viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky iné štátne orgány. Táto skutočnosť platí zvlášť pri tvorbe zákonov. Zákon o preukazovaní pôvodu majetku je príkladom, keď zákonodarný zbor nerešpektoval celý rad ustanovení Ústavy SR. Zákaz spätnej účinnosti právnych noriem je len jedným z radu porušení. Pritom ide o významnú demokratickú záruku ochrany práv občanov a právnej istoty, ktorú opakovane zdôrazňuje Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti.
K ďalšej všeobecne uznávanej zásade právneho štátu patrí prezumpcia neviny. Ústavná ochrana prezumpcie neviny sa týka všetkých foriem právnej zodpovednosti. Zákon o preukazovaní pôvodu majetku vychádza z opačnej zásady. Nie príslušné štátne orgány majú dokazovať vinu, ale dotknutá osoba má povinnosť preukázať svoju nevinu. Prezumpcia viny bola známa v sovietskom trestnom zákonodarstve v 30. rokoch minulého storočia. Používať ju v demokratickom a právnom štáte je absolútne neprípustné.
Zákon o preukazovaní pôvodu majetku vznikol aj z toho dôvodu, že príslušné štátne orgány v minulosti opakovane zlyhali a nevykonávali adekvátne svoju prácu. Aplikácia práva u nás je veľmi problematická. Často sa právne predpisy prekrúcajú proti ich zmyslu. Naprávať pochybenie minulosti novými neprávosťami nie je možné, aj keď možno na prvý pohľad lákavé. Treba myslieť aj na to, kde by takáto zákonodarná svojvôľa skočila? Kto by ju zastavil?
Okrem protiústavnosti možno mať výčitku aj voči celkovej koncepcii zákona založenej na trestnej zodpovednosti. Táto sa považuje za najprísnejší druh právnej zodpovednosti. Nielen možnými sankciami, ale hlavne podmienkami jej vzniku. Inak povedané, ak by nejaké konanie spĺňalo kritériá na občiansko-právnu, či administratívnu zodpovednosť, nemusí spĺňať kritéria trestno-právnej zodpovednosti.
Samotné prijímanie zákona bolo "netradičné". Vytvorila sa atmosféra, že kto nehlasuje za takýto zákon je automaticky za legalizáciu nezákonne získaných príjmov. Došlo k paradoxnej situácii, že aj poslanci, ktorí za zákon hlasovali, boli medzi podpísanými pod sťažnosťou na Ústavný súd. Ani dnes otázka nestojí tak, že dobrí politici chceli bojovať proti neprávosti a zlý Ústavný súd im to nedovolí. Treba povedať, že kto čo i len zbežne pozná ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, takýto jeho verdikt neprekvapil. Naprávanie krívd minulosti porušovaním a obchádzaním Ústavy SR, nie je riešením v demokratickom a právnom štáte.
Jozef Vozár, Ústav štátu a práva SAV
StoryEditor