Odmietnutie dychovej skúšky poslanca parlamentu opätovne otvára diskusiu nad inštitútom poslaneckej imunity. Treba povedať, že táto diskusia nie je vždy korektná a použité argumenty neodrážajú zmysel imunity a jej rôznorodosť.
Imunita má niekoľko rôznych foriem. Absolútna imunita označovaná odborne ako indemnita spočíva v tom, že poslanca nemožno trestne stíhať za hlasovanie či názor vyslovený v zákonodarnom zbore. Poslanec podlieha za výroky prednesené v Národnej rade len disciplinárnej zodpovednosti.
Ďalšia forma imunity -- procesná imunita v zmysle našej ústavy znamená, že poslanca nemožno trestne stíhať bez súhlasu Národnej rady. Nemožno ho bez súhlasu Národnej rady ani zadržať alebo vziať do väzby. Jedinú výnimku tvorí prípad, ak je poslanec pristihnutý pri páchaní trestného činu. V našej verejnosti stále rezonuje predstava, podľa ktorej ak poslanec spáchal trestný čin a Národná rada SR odoprela súhlas na trestné stíhanie poslanca, je osobou navždy nepotrestateľnou. Tak to bolo v minulosti. V tejto oblasti došlo k pozitívnej zmene pri novelizácii ústavy. To sa však pred verejnosťou zamlčuje a vyťahujú sa len negatívne príklady. Súčasná právna úprava procesnej imunity umožňuje trestné stíhanie trestného činu iba prerušiť na čas výkonu poslaneckého mandátu. Po jeho ukončení možno voči bývalému poslancovi uplatniť trestnú zodpovednosť tak, ako voči každej inej fyzickej osobe. Aktuálne znenie Ústavy SR teda nezabezpečuje poslancovi celoživotnú beztrestnosť, len odkladá faktické uskutočnenie trestného stíhania po ukončení mandátu poslanca.
Treťou formou imunity je priestupková imunita, ktorá je skôr osobným privilégiom poslanca. Táto časť imunity by sa mala zrušiť.
Snahy rušiť poslaneckú imunitu v celom rozsahu, ako sme tomu opakovane svedkami v našom parlamente, sú neadekvátne. Predkladatelia takejto zmeny ústavy argumentujú snahou o zabezpečenie rovnosti všetkých občanov. Údajne zrušením imunity by poslanci poslali verejnosti jasný dôkaz, že sú ochotní vzdať sa svojich nelegitímnych výhod. Tieto argumenty neberú do úvahy zmysel imunity. Navyše rovnosť nie je absolútnou kategóriou a v tomto prípade predkladateľ zmeny ústavy porovnáva neporovnateľné. Absolútna, ako aj procesná imunita sa týka poslancov iba pri výkone ich funkcie a tú ostatní občania nevykonávajú. Verejnosť reaguje na imunitu tak, ako sa jej podsúvajú argumenty. Často sa účelovo hovorí o imunite, len ako o ochrane poslancov pred priestupkami. Tým je jej zmysel degradovaný. Poslanecká imunita má zabezpečiť, aby zákonodarný zbor bol funkčný a mohol plniť svoje úlohy. Oveľa viac si to uvedomíme, keď si pozrieme napríklad českú politickú scénu, kde často o prijatí závažných rozhodnutí parlamentu rozhoduje jeden hlas poslanca. Toto nie je možné zabezpečiť inak ako cez ochranu konkrétnych poslancov. Nejde o prežitok z minulosti a nie sme výnimkou z demokratických štátov. Nejde teda o žiadne nelegitímne výhody, ako sa snažia zástancovia zrušenia imunity preukazovať. Poslanec musí byť osobitne chránený za prejavené názory v parlamente, aj keď sloboda prejavu je garantovaná ústavou všetkým občanom. V opačnom prípade hrozby zo strany výkonnej moci, akými sme svedkami aj v našom parlamente, môžu nadobudnúť reálnu podobu.
Imunita tak absolútna, ako aj procesná, je štandardným inštitútom nielen všetkých európskych demokratických krajín, ale nájdeme ju aj v právnych úpravách Rady Európy či Európskej únie. Nadštandardná sa javí priestupková imunita. Jej zrušením by sme mohli ukončiť nezmyselné útoky na tento inštitút a vrátiť mu pôvodný zmysel a dôstojnosť.
Jozef Vozár,Ústav štátu a práva SAV