Rozpadom koalície niekdajších spojencov z čias tzv. oranžovej revolúcie dospel dlhoročný politický pat na Ukrajine do nového štádia. Podobne ako po roku 2005 koalícia proprezidentskej Našej Ukrajiny a bloku súčasnej premiérky Julie Tymošenkovej nevydržala ani rok. V prípade neúspechu rokovaní o novej koalícii, na ktoré ostáva necelý mesiac, Ukrajinu čakajú už tretie parlamentné voľby za posledné tri roky. Hoci rokovania o novej vládnej koalícii sa ledva začali, už sa hovorí aj o termíne nových volieb, ktoré by sa mohli konať 21. decembra.
Príčinou rozpadu koalície je dlhodobá personálna rivalita medzi premiérkou a prezidentom Viktorom Juščenkom, pričom v hre zostáva nielen kontrola "oranžového", t. j. prozápadného elektorátu, ale predovšetkým čo najlepšia východisková pozícia v prezidentských voľbách, plánovaných na rok 2010.
V situácii, keď sa Juščenko usiloval o podporu opozičnej Strany regiónov, ktorá má zázemie predovšetkým na východe Ukrajiny, Blok Julie Tymošenkovej sa ocitol medzi dvoma kameňmi. Aj koalícia, ktorá vzišla z minuloročných parlamentných volieb, bola od svojho vzniku terčom intríg prezidenta a jeho najbližšieho okolia. Na druhej strane Juščenko sa ako prezident inšpiroval svojím predchodcom Kučmom azda viac, ako by si bol ochotný pripustiť. Z národnodemokratického bloku Naša Ukrajina, ktorá predstavovala politické zázemie prezidenta, vytvoril najprv zoskupenie, úzko prepojené na štruktúry moci, ale napokon ju rozložil tak, že v súčasnosti sa jej preferencie pohybujú na hranici zvoliteľnosti.
Julia Tymošenková vycítila slabosť prezidenta. V spolupráci s niekdajším rivalom -- bývalým premiérom Viktorom Janukovyčom, presadila prijatie zákonov, ktoré obmedzili právomoci prezidenta, na čo Naša Ukrajina reagovala odchodom z koalície. Následne sa začal realizovať scenár, ktorý sa ešte donedávna zdal nepredstaviteľný. Julia Tymošenková začala rokovať o koalícii s regionálmi a časťou Našej Ukrajiny, aj keď nemožno vylúčiť, že motívom tohto kroku je definitívne marginalizovať prezidenta, pohltiť jeho formáciu a následne po predčasných voľbách vytvoriť lojálnu parlamentnú väčšinu.
Zdá sa, že súčasná ukrajinská kríza najväčšmi vyhovuje práve jej. Nasvedčuje tomu premiérkin optimizmus, keď tvrdí, že kabinet bude naďalej pracovať, pričom v situácii, keď je veľká časť Ukrajincov unavená politikou, ani regionáli nejavia veľký záujem o nové voľby. Tymošenková sa takisto spolieha na prieskumy Kyjevského medzinárodného sociologického ústavu, podľa ktorých by v prezidentských voľbách v súboji s Janukovyčom získala približne o dve percentá viac a po parlamentných voľbách by sa Naša Ukrajina do parlamentu nedostala. Pri súčasnom raste popularity Tymošenkovej je pre ňu rovnako výhodné byť v opozícii, ako aj vo vláde.
V hre sú však aj iné faktory ako prezidentské voľby. V polovici júla totiž premiérka zablokovala skupine Pryvat, ktorá má blízko k prezidentovi, tranzit ropy z terminálu v Odese do rafinérie v Brodoch. Následne by ropovod bol schopný slúžiť svojmu pôvodnému účelu, t. j. preprave ropy z oblasti Kaspického mora a diverzifikoval by tak dodávky z Ruska. V decembri sa taktiež bude rokovať o pozvaní Ukrajiny do Akčného plánu členstva v NATO. Oba projekty nezodpovedajú záujmom Moskvy. Regionáli i Tymošenková sú zdržanliví voči členstvu Ukrajiny v NATO, čo sa prejavilo aj počas konfliktu v Gruzínsku. V hre je takisto otázka poskytnúť Ukrajine perspektívy členstva v EÚ, resp. asociačnej dohody. Súčasná kríza spôsobuje, že západní partneri znova netušia, s kým môžu o takých zásadných otázkach v Kyjeve hovoriť. Pritom ekonomické prepojenia ukrajinských politikov zneprehľadňujú aj tradičné rozdelenie politickej scény na prozápadnú a proruskú. Politický zápas sa tak zvrháva na čistý boj o moc a vplyvy, pričom jeho aktéri sa tým už ani netaja. Národnoštátne záujmy Ukrajiny zostávajú bokom.
Juraj Marušiak, autor je predseda Spoločnosti pre strednú a východnú Európu