Z diania v opozičných stranách je zrejmé, že sa naštartoval proces výmeny zakladateľskej generácie pravicových politikov, z ktorej doposiaľ "vypadli" iba Ján Čarnogurský a Ivan Šimko. Ide o proces, ktorý už na ľavej časti politického spektra prebehol a stal sa jedným z dôležitých základov úspechu strany Smer-SD. Slovenskú pravicu, ktorá v posledných dňoch začala vehementne sľubovať príchod nových, mladých tvárí, sociálni demokrati dávno predbehli.
Nová ľavicová garnitúra
Ľavica v parlamente i vo vláde už ponúkla novú, neokukanú a neopotrebovanú garnitúru tridsiatnikov a štyridsiatnikov, ktorá nie je spätá s konfliktmi z obdobia revolúcie, osamostatňovania slovenskej štátnosti a vytvárania predpokladov pre integráciu do EÚ a NATO a je schopná svojím videním sveta, politiky, problémov Slovenska i jeho miesta a roly vo svete, ako aj svojím politickým štýlom osloviť mladú generáciu voličov, pre ktorých je 17. november už historickou udalosťou a predchádzajúci režim nepoznanou minulosťou. A zrejme oslovuje aj mnohých ľudí zo staršej generácie, ktorí sa cítili unavení starými konfliktami a ich neustálym vyťahovaním, prílišným ideologizovaním politiky a neustálym kádrovaním ľudí, ktorí podstatnú časť života prežili za komunistického režimu, samozvanými a selektívne a účelovo konajúcim kádrovčíkmi.
Čoraz viac sa však ukazuje, že problémom slovenskej pravice nie sú iba opotrebovaní, málo dôveryhodní a zároveň pre mnohých veľmi nedôveryhodní lídri, ktorí boli pri moci príliš dlho a narobili príliš veľa chýb, ktoré si nechcú pripustiť, a preto majú problém udržať si pôvodných voličov a ešte väčší získať nových. Problémom celej slovenskej politiky je aj predovšetkým stratégia, ktorú v politickom zápase pravica uplatňuje.
Nejde iba o to, ako v piatok napísal jeden zo zakladateľov SDKÚ-DS I. Šimko, že "stratégia opozície založená na vytváraní obrazu nastoľovania diktatúry je v rozpore so skutočnosťou, lebo režim je slobodný a nikto neodstraňuje jeho demokratické základy". Ide aj o to, že stratégia všetkých troch opozičných strán je založená na pocitoch vlastnej výnimočnosti, nenahraditeľnosti, morálnej a historickej prevahy a výlučnej legitimity viesť krajinu. Pocitoch, ktoré keď sa nakumulujú, vyvolávajú pýchu a stratu schopnosti sebareflexie aspoň ex post, keď už nie ex ante.
Prejavom tejto pýchy sú sústavné pokusy delegitimizovať Smer ako stranu oprávnenú viesť štát.
Nálepkovanie predsedu Smeru
Nálepkovanie jej predsedu už dávno vybočilo z bežnej politickej rétoriky, charakteristickej pre tvrdé politické zápasy v demokratických pomeroch všade vo svete. Pomenovania boľševik, diktátor, populista, šéf s.r.o., sústavné útoky na osobnostnú integritu premiéra, to už nie je bežný nesúhlas s vecným obsahom tých-ktorých politických krokov jeho vlády. To už nie je ani vyjadrovanie prirodzených ideologických rozdielov medzi pravicou a ľavicou a rozporov medzi záujmami, ktoré obhajujú ľavica a pravica. To je vyslovovanie zlostného údivu, ako si to vlastne tá ľavica vôbec dovolila tak zosilnieť a zobrať nám moc, keď sme robili také fantastické reformy, a keď len my, dobrá pravica, máme historickú legitimitu, skúsenosti a kompetenciu na vládnutie.
Nie to, že Smer vládne s ĽS-HZDS a SNS, je pre pravicu iritujúce. Veď ani KDH ani SDKÚ-DS nikdy nepovedali, že za žiadnych okolností by nešli do vlády s týmito stranami. Nestráviteľným je fakt, že po viac ako pätnástich rokoch dominancie pravice naraz vo vláde dominuje ľavica. Namiesto uznania skutočnosti, že sa tak vytvárajú základy pre normálnu politickú rovnováhu a striedania stredo-pravicových a stredo-ľavicových vlád bežné na Západe, zavládla priam hystéria. Keď v rokoch 2002 - 2006 vládla pravica, ktorú zvolilo iba 27 percent oprávnených voličov, nikdy nemala za sebou väčšinu verejnosti a napokon stratila väčšinu aj v parlamente, a napriek tomu presadzovala svoje chápanie reforiem bez akéhokoľvek úsilia o konsenzus s opozíciou, nikde sa nepísalo o pravicovom valci.
Dnes, keď je v parlamente päť pravicových strán proti jedinej ľavicovej, ktorá sa naozaj nikdy netešila ani tej najmenšej priazni médií, sa valec znovu začína vyťahovať. Namiesto serióznej reflexie príčin skutočnosti, že voliči jednoznačne odmietli obsah a štýl predchádzajúcej vládnej politiky.
Návrh podpredsedu KDH D. Lipšica, aby sa opozičné pravicové strany verejne a písomne zaviazali, že žiadna z nich nepôjde po voľbách do koalície so stranou Smer, je iba pokračovaním v línii delegitimizácie ľavice a arogantného pasovania sa za jediných nositeľov morálky, hodnôt, kompetentnosti a práva vládnuť. Návrh vytvoriť sanitárny kordón proti strane Smer-sociálna demokracia smeruje iba k posilňovaniu a predlžovaniu zákopovej studenej vojny v slovenskej politike a k tomu, že aj v r. 2010 by mala SNS J. Slotu byť nenahraditeľná pri zostavovaní vlády. Podľa nie celkom kresťanského hesla "čím horšie, tým lepšie".
Peter Weiss, bývalý poslanec NR SR a predseda SDĽ