Finančná kríza, ktorá medzičasom prerástla do hospodárskej krízy, dala riadne po nose mnohým bohorovným ekonómom a finančníkom. Lucy Kellaway, ktorá vo svojich článkoch vo Financial Times vyhlasuje ceny za najväčšie táraniny, umiestnila ekonómov za rok 2008 na druhé miesto. Za to "ako sa dokázali takmer vo všetkom mýliť a potom o tom veľmi pôsobivo mudrovať".
Je faktom, že vinníkov dnešného stavu by sme skutočne našli na strane tvorcov hospodárskej politiky a finančného trhu. To však rozhodne neznamená, že pri riešení problémov by malo ísť ekonomické myslenie bokom. Práve naopak, potrebujeme ho oveľa viac ako predtým.
Je isté, že Slovensko za krízu nemôže. Všetko sa zomlelo ďaleko za našimi hranicami a zastaviť padajúcu lavínu negatívnych dôsledkov je výrazne nad naše sily. Akékoľvek snahy o fiškálne stimuly pre slovenskú ekonomiku sú len vyhadzovaním peňazí a privádzaním ekonomiky na pokraj krachu. Tak, ako sa to ekonómom z takzvaného NEZES-u takmer podarilo pred rokom 1998.
Je neisté, či sa krízu podarí zastaviť niekomu inému za našimi hranicami. Navzdory presvedčeniu amerického prezidenta Baracka Obamu nepanuje zhoda o jeho balíčku ani medzi odborníkmi v jeho vlastnej krajine. Len pred pár dňami sa traja nositelia Nobelovej ceny za ekonómiu (Ed Prescott, James Buchanan a Vernon Smith) pripojili k dvojstovke ekonomických expertov, ktorí podpísali petíciu proti americkému vládnemu balíčku opatrení.
Je zrejmé, že akákoľvek vláda na Slovensku, hoci nedokáže krízu zastaviť, snažila by sa aspoň zmierniť jej dôsledky na občanov a podniky. Je faktom, že väčšina rozumných politík, ktoré sú naporúdzi, síce môže pomôcť zmierniť sociálne dosahy krízy, no spravidla za cenu jej predĺženia a pomalšieho odznievania.
Je otázne, do akej miery by však vláda (ktorákoľvek) dokázala prijať skutočne racionálne opatrenia a odolať lobistom, pre ktorých sa čas krízy stal ideálnou príležitosťou, ako presadiť požiadavky najrôznejších záujmových skupín, ktoré zastupujú.
Je otázne, či si verejnosť v informačnom chaose dokáže uvedomiť, že niektoré záujmové skupiny (a medzi nimi sa poľahky môžu stretnúť na prvý pohľad tak nezávislé skupiny, ako aj odbory a živnostenské združenia) dokážu za pár výhod navyše pre seba zapredať väčšinu občanov, napríklad 1,5 milióna sporiteľov v 2. pilieri.
Medzi opatreniami v rámci troch dodnes predstavených balíčkov na Slovensku sa nájdu celkom dobré, zbytočné, ale aj nevhodné.
Väčšina ekonómov i podnikateľov je napríklad presvedčená o tom, že znižovanie daní je vhodným krokom, ktorý môže ekonomike pomôcť. Samozrejme, ako správne podotkol Richard Sulík, omnoho prospešnejšie než zvyšovať nezdaniteľné minimum by mohlo byť priamo znížiť sadzby dane z príjmu (a tým znížiť marginálne zdanenie), alebo znížiť sadzbu dane z pridanej hodnoty (a tým podporiť domácu spotrebu a vyhnúť sa tomu, aby bol slovenský fiškálny stimul vynaložený za našimi hranicami). Napriek tomu sú opatrenia ministerstva financií medzi tým najlepším, čo sa dá v slovenských vládnych balíčkoch nájsť.
Väčšina ekonómov i podnikateľov je však presvedčená aj o tom, že vysoké marginálne zdanenie práce povinnými odvodmi je omnoho väčším problémom, než dane. Opatreniam v tejto oblasti, ktoré by mohli byť najprospešnejšie, sa však zatiaľ u nás nedarí. A ak, tak len v podobe prísne selektívnych návrhov (zníženie na dva roky a len pre živnostníkov), ktoré viac než o ekonomickom ráciu hovoria o úspešnom lobizme.
Na druhej strane, je veľmi nepravdepodobné, že sa vláde podarí vo veľkom premeniť armádu nezamestnaných na armádu živnostníkov -- a to ani za cenu výrazného zvýšenia dotácií na začatie podnikania.
A už vôbec nie je jasné, prečo napríklad cestovný ruch chce vláda podporiť formou veľmi komplikovanej schémy, v ktorej dobrovoľné poukážky bude vydávať špeciálne zriadený úrad či firma, ktorej založenie bude stáť milióny eur a ktorá si za svoju činnosť bude sťahovať päťpercentný poplatok. Naozaj je najvhodnejšie reagovať na krízu zakladaním nových úradov? A nie je náhodou päťpercentný poplatok (výrazne vyšší, než klientom účtujú také preklínané DSS-ky) premrštený, ak vieme, že obdobné poukážky na trhu ponúkajú lacnejšie viaceré súkromné firmy? Nejde vlastne vo svojej podstate o boj proti kríze vo forme zavedenia päťpercentnej dane z turizmu?
Poslednou otázkou, ktorá nie je jasná, sú zdroje na financovanie vládnych balíčkov opatrení. Väčšina z navrhnutých opatrení by takmer s istotou nebola škodlivá, alebo mohla dokonca prospieť, ak by ich vláda financovala utiahnutím si svojho opasku. Ak bude desať miliárd na balíčky financovaných zo zdrojov zrušených štvormiliardových tendrov na obíjanie cencúľov v kasárňach, bude dobre. Ťažko však tomu uveriť, keďže vláda dodnes odpoveď na túto otázku neposkytla. Ak by stimuly pre automobilky, veľké firmy, malé firmy, stredné firmy, zamestnaných a nezamestnaných, mali byť platené napríklad zo zrušených investícií do škôl a nemocníc a zo zrušenia druhého piliera (čiže prejedením budúcich dôchodkov), potom by sa slovenské protikrízové balíčky dostali do úplne iného svetla.
Martin Chren, analytik, Nadácia Friedricha Hayeka