Na Blízkom východe stále platí starozákonné, v civilizovanom svete dávno prekonané, pravidlo: Oko za oko, zub za zub. Ty (Hamas) do mňa (Izrael) raketou, ja (Izrael) do teba (Hamas) leteckou bombou.
Aktuálne krviprelievanie v pásme Gazy je len a len pokračovaním vyše šesť desaťročí trvajúcej permanentnej vojny medzi Izraelom a jeho susedmi. Vojna v mnohých mutáciách je iba prerušovaná tu kratším, inokedy dlhším prímerím. Jediný zásadný posun je v tom, že od separátneho mieru s Egyptom (dohoda z Camp David 1978) po usporiadanie vzťahov s Jordánskom (1994), tak proti Izraelu už nebojuje celá okolitá i trochu vzdialenejšia arabská (moslimská) komunita, ale fakticky už iba Sýria a najradikálnejšie palestínske výhonky - v južnom Libanone sídliaci Hizballáh a v pásme Gazy dominujúci Hamas. Samozrejme, nesmieme zabúdať na verbálnu a asi aj finančno-materiálnu pomoc Iránu týmto dvom polovojenským zoskupeniam.
Netreba si dávať servítku politickej korektnosti pred ústa - Hamas a Hizballáh sú teroristické organizácie najhoršieho kalibru. Neštítia sa používať vlastných súvercov - civilistov ako živé štíty a samozrejme bez akýchkoľvek škrupúľ likvidovať Izraelčanov metódou perfídnych samovražedných útokov na autobusy, kaviarne, trhoviská, reštaurácie.
Normálne zmýšľajúci Palestínčania by mali efektívnejšie využiť to, že na ich strane je po prvej i druhej intifáde väčšina sveta. Izrael síce obhájil svoju existenciu, ale doteraz prehrával mediálnu vojnu o svoju pravdu. Lebo aj toho najväčšieho zástancu práva na existenciu štátu Izrael, musia do kolien zložiť zábery mŕtvych a zranených palestínskych detí, žien, starcov, či neslýchané živorenie 1,5 milióna Palestínčanov žijúcich v Gaze, na území veľkom ako Bratislava bez okolitých satelitov. Tento mediálny obraz vojny nevyvážia rovnako zarmucujúce pohľady na židovské obete samovražedných útokov v uliciach izraelských miest.
Preto je aj veľmi pohodlné pre väčšinu sveta všetku zodpovednosť za situáciu na západ od rieky Jordán po Stredozemné more hádzať iba na hlavu izraelských politikov a generálov. ravda je niekde v strede - tak ako Izrael má právo na svoju existenciu a pokojný život svojich občanov, tak aj Palestínčania majú právo na svoj štát, zaručený OSN už v roku 1947.
S Hamasom v Gaze a Hizballáhom v Libanone samostatná, demokratická Palestína však nebude nikdy existovať. Preto by mali prestať ťahať vlka (Izrael) za chvost. Lebo arabsko-moslimskému svetu sa nepodarilo ani za šesť desaťročí zničiť Izrael. Ani propagandou, ani priamymi vojenskými agresiami a ani terorom. Treba nechať Izrael žiť v pokoji a už iba naplniť tretiu časť uznesenia OSN z 29.11. 1947 - konečne si založiť demokratický štát Palestínu.
Peter Turčík, komentátor HN