Môže iste za veľa, ale nie je za ten marazmus, v akom sa ocitol slovenský hokej (nielen) na majstrovstvách sveta, zodpovedný sám. Ak je najvyšším reprezentantom slovenského ľadového hokeja človek, ktorý bol v minulosti dôstojníkom Štátnej bezpečnosti a donášal na vlastnú mamu, je to hanba pre celú hokejovú rodinu a pre viacerých hokejistov NHL aj dôvod na to, aby odmietli reprezentovať Slovensko. Za stav v slovenskom ľadovom hokeji do veľkej miery zodpovedá Výkonný výbor SZĽH a výsledok na súčasných majstrovstvách by mal byť dôvodom na zásadné systémové zmeny - personálnymi počnúc.
Viacero zaujímavých a povšimnutiahodných podnetov na pozitívne zmeny v hokeji sme uverejnili v téme týždňa venovanej hokeju - a slová Jána Filca, Eugena Jurzycu, Zdena Cígera či Jozefa Fila ponúkajú dosť inšpirácií. Či sa však aj budú realizovať, je veľmi otázne, pretože ryba smrdí od hlavy a bez výmeny Juraja Širokého a systémových zmien sa slovenský hokej od dna neodrazí. Zmena k lepšiemu však z dlhodobého hľadiska nenastane, kým v hokeji nedostanú šancu najtalentovanejší, kým sa nevytvoria podmienky na to, aby hrali tí, ktorí na to majú - a nie tí, ktorých rodičia na to majú. (Koľko ľadových plôch by sa dalo vystavať za racionálnejšie a transparentnejšie tendre pri privatizácii SPP alebo elektronického mýta, alebo za lacnejšiu halu v Petržalke?) Toto je však beh na dlhé trate - a ten, ako vieme, nie je pre slovenskú politickú a hokejovú elitu typický.
Slovenská reprezentácia je bez svojich špičiek z NHL iba priemerným tímom, ktorý úplne prirodzene patrí do druhého sledu spolu s Nemeckom, Nórskom, Dánskom - na čo si treba zvyknúť, zo svetovej sedmičky sme už vypadli (stačí si pozrieť tabuľky produktivity v NHL - a do svetovej špičky dnes patrí iba Hossa, Gáborík, Chára, Višňovský, čo je pre úspech na MS alebo Svetovom pohári málo). Ak v tíme chýbajú najlepší hráči z domácej ligy (ani jeden z Košíc či Bratislavy), zo zodpovednosti sa Július Šupler nemôže vyvliecť.
A zrejme nie je zbytočné niečo pripomenúť aj slovenským fanúšikom. Keď pred niekoľkými rokmi bola výluka v NHL, na Slovensko prišlo viacero hviezd a tešili sa na hokej v domácom prostredí, pred svojimi priaznivcami. Čo si však vypočuli na svoju adresu Šatan v drese Slovana či Demitra v trenčianskom drese, bolo natoľko odpudzujúce, že sa nemožno čudovať, ak sa to niekdajšie úžasné puto medzi hviezdami a reprezentáciou a fanúšikmi natoľko oslabilo, že vytvoriť mužstvo podobné tomu z Göteborgu je už len ilúziou. Na tom, ako vyzerá slovenský hokej, majú svoj diel viny aj fanúšikovia.
O tri roky budú na Slovensku majstrovstvá sveta - či však budeme v A skupine, nie je isté. Tak ako nie je isté, či bude dovtedy stáť dôstojný hokejový štadión. Situácia, aká vznikla okolo výstavby hokejového štadióna v hlavnom meste, však usvedčuje z nezodpovednosti - čo je len jemný výraz - aj bratislavské samosprávne orgány a viacerých členov vedenia hokejového zväzu.
Takže - v čele slovenského hokeja je eštebák, vo výchove mladých hokejistov chýba systém a môžeme len spomínať, aký dôraz na výchovu mladých hráčov sa kládol pred rokom 1989, návrh zákona o športe sa stal nechutným politickým konfliktom, pri výstavbe bratislavského štadióna na MS 2011 zlyhávajú politické, mestské aj hokejové "elity", skutočne svetových hráčov máme čoraz menej, úroveň slovenských fanúšikov je mizerná...
Zvaliť všetko na neschopnosť trénera Šuplera, hlúpe fauly Mezeia, neschopnosť premeniť samostatné nájazdy Hossu a Podkonického, či nevyužitie päťminútovej presilovky proti Fínom by nebolo fér.
A to ešte nevieme, či sme už narazili na dno.
Róbert Kotian, komentátor HN