Takže inak. "Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život... A urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, choď, zbav sa svojho škodcu!" Povedal vo svojom holíčskom prejave v roku 1942 slovenský prezident Jozef Tiso. O niekoľko desaťročí neskôr arcibiskup Ján Sokol neváhal povedať, že si prezidenta slovenského štátu, kňaza Jozefa Tisa, váži a podporil myšlienku na jeho blahorečenie. A bývalý predseda KBS Rudolf Baláž v roku 1997 vyhlásil, že Tiso bol veľký syn slovenského národa.
A do takto mentálne nastaveného prostredia vstupuje banskobystrický biskup Rudolf Baláž a signalizuje, kto vlastne rozhoduje o tom, čo je dobré a čo nie ("najvyššou autoritou je Boh"), a či si môže spoločnosť sama určiť morálne hodnoty, keďže v tom prípade jej hrozí to, čo sa dialo za Hitlera, Stalina a komunistických hrdlorezov (Nariadenie o právnom postavení Židov z 9. septembra 1941, akt domácej proveniencie už radšej nespomenul). Isteže, aj katolícky biskup má právo na slobodu prejavu - a katolíci aj nekatolíci majú právo si o tom myslieť svoje. Nejasnosti sú totiž zrejmé aj pri pohľade na výnimočnú pozíciu Boha ako nespochybniteľnej autority. Zrejme ide o inú autoritu ako tú, ktorej boží príkaz (Slovák, choď, zbav sa svojho škodcu) akcentoval Jozef Tiso. Možno sa nachádza niekde medzi francúzskym teológom Claudeom Tresmontantom ("Není možné se na jedné straně hrdě dovolávat svobody člověka, lidské důstojnosti, autonomie a účinnosti lidského jednání, a na druhé straně Bohu vyčítat, že neustále nezasahuje a nebrání nám ve zločinech, které máme chuť uskutečnit. Jestliže Bůh nezasahuje, je tomu tak proto, že nechce působit bez aktivního souhlasu a spolupráce mužů a žen, kteří se chtějí podílet na uzdravení nemocného lidstva ze svobodného rozhodnutí.") a britským spisovateľom Douglasom Adamsom ("Bůh býval tím nejlepším vysvětlením pro celou řadu věcí, jenže teď máme pro tyto věci neskonale lepší vysvětlení. Bůh už není vysvětlením čehokoli, ale místo toho se sám stal něčím, co by samo potřebovalo nekonečné množství vysvětlování.") ako autovými čiarami na ihrisku o zmysle a existencii takejto autority. V takto vymedzenom priestore je diskusia o trieske v oku (dohoda spoločnosti na morálnych pravidlách) irelevantná, kým sa katolícka cirkev a jej vodcovia férovo nevyrovnajú s brvnom v oku - s podielom Jozefa Tisa na holokauste slovenských Židov.
Róbert Kotian