Na stránkach Hospodárskych novín (Názory a analýzy) som už vyslovila negatívny názor na myšlienku vedenia Ústavného súdu preniesť rozhodovaciu činnosť o práve občana na prerokovanie jeho trestnej a občianskoprávnej veci bez zbytočných prieťahov na všeobecné súdy.
Táto myšlienka bola nedávno mediálne konkretizovaná tak, že Ústavný súd by mal riešiť iba prieťahy v súdnom konaní týkajúce sa Najvyššieho súdu. V ostatných prípadoch by sa postupovalo podľa hierarchie súdov -- prieťahy na okresných súdoch by riešili krajské súdy a prieťahy na krajských súdoch najvyšší súd.
Konkretizáciu návrhu riešenia, najmä z dôvodu, že sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní predstavujú 40 percent nápadu na Ústavný súd, možno považovať za závažný zásah a porušenie článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Prenos ústavnej funkcie konkrétneho práva občana na prvostupňové a druhostupňové všeobecné súdy je nepochopenie kompetencií a má účelový charakter. Fyzická osoba sa sťažnosťou na Ústavnom súde predsa domáha svojho ústavného práva na odstránenie právnej neistoty, ktorú spôsobil v konaní všeobecný súd. Ten istý všeobecný súd má rozhodovať aj o tom, prečo nerešpektoval ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd (podľa jeho návrhu) by mal rozhodovať o prieťahoch Najvyššieho súdu. Tento onedlho bude rozhodovať iba o mimoriadnych opravných prostriedkoch, čo vyvoláva otázku, či bude mať Ústavný súd o čom rozhodovať.
Marginálne treba pripomenúť, že ústavná sťažnosť fyzickej osoby v konkrétnej súdnej veci je chápaná ako posledný vnútroštátny prostriedok nápravy porušenia ústavou zakotveného práva a ide o súčasť katalógu základných ľudských práv a slobôd.
Judikatúra ÚS SR i Európskeho súdu pre ľudské práva pri aplikácii Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd poukazuje na to, že príčinou subjektívnych prieťahov v súdnom konaní sú: zlá organizácia všeobecného súdnictva, súdu alebo sudcu. Tu je esencia problému -- výlučné riešenie na úrovni všeobecných súdov. Problém rýchlosti konania a odstránenie prieťahov sa dá riešiť aj novými okresnými súdmi, ale základom musí byť riešenie priorít pri vybavovaní vecí okresnými súdmi, precízna riadiaca činnosť riadiacich pracovníkov, ktorí musia na úrovni riešiť aj klasické sťažnosti účastníkov konania. Do tejto činnosti možno zapojiť aj odvolacie senáty, čo sa realizuje v trestnom konaní.
V neposlednom rade aktuálnou úlohou zostáva kvalita rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorá má príčinnú súvislosť s prieťahmi v súdnom konaní. Počet zrušených a zmenených rozhodnutí odvolacími senátmi, závažnosť hmotnoprávnych a procesnoprávnych pochybení naznačujú, že časť sudcov nemá na túto kreatívnu činnosť požadované schopnosti a osobitné predpoklady, časť sa snaží rozhodovať tak, aby splnila podmienky bodovníka (výkaz ministerstva spravodlivosti na zabezpečenie sledovania výkonnosti sudcov) tzv. ľahšími vecami a iba posledná časť má profesionálny prístup a spĺňa náročné kvalitatívne parametre.
Ústavný súd i všeobecné súdy teda majú svoje právomoci, ktoré sú však autonómne a rozdielne. Oba subjekty sú povinné aplikovať ľudské práva a základné slobody, ale inými prostriedkami. Problémy s prieťahmi v súdnom konaní nie sú iba špecialitou nášho súdnictva. Aj sudcovia Európskeho súdu pre ľudské práva sú enormne zaťažení v súvislosti s aplikáciou článku 6 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie veci v primeranej lehote).
Výsledky tohto súdu umožnili novelu Ústavy SR, podľa ktorej od 1. januára 2002 (čl. 127) môže Ústavný súd efektívne urýchľovať súdne konania a dokonca poskytovať primerané finančné zadosťučinenie za vzniknutú škodu alebo ujmu. Tohto práva sa má občan vzdať iba z dôvodu, aby sudcom Ústavného súdu ostalo "viac času na rozhodovanie o závažných ústavných sporoch"? Aj pre Ústavný súd musia byť ľudské práva a základné slobody predsa prioritou, ich kontrolu riešiť na požadovanej profesionálnej úrovni bez ohľadu na počet ústavných sťažností občanov, na ktoré im dáva právo ústava a ktoré nemožno bagatelizovať.
Darina Ličková, sudkyňa Najvyššieho súdu SR