Times
Prezident Bush nerobí svojim spojencom život ľahkým. Neokonzervatívci okolo Pentagónu chcú premaľovať nielen Stredný východ, ale aj Európu. To dostalo britského premiéra Tonyho Blaira pred výber medzi Amerikou a Britániou, ktorému sa všetci premiéri od čias suezskej krízy v roku 1956 snažili všemožne vyhnúť. Blair súhlasí s Bushom, že Saddáma Husajna treba odzbrojiť a Irak bude bez neho oveľa lepším miestom na život. Obaja však majú rozdielny prístup. Blair je internacionalista, moralista, ktorý posudzuje intervenciu na základe humanitárnosti a ľudských práv. Bush je unilateralista, ktorý odmieta vonkajšie obmedzenia pre jeho slobodu konať. Pre Londýn sú dôležité medzinárodné pravidlá, OSN a aliancie sú centrom jeho zahraničnej politiky, zatiaľ čo Washington sa správa tak, ako sa mu to hodí s cieľom neohroziť vlastné záujmy.
(EÚ môže Británii ponúknuť stále viac ako USA, Peter Riddell, 13. 3.)
Les Echos
Zatiaľ čo diplomatické napätie okolo Iraku dosahuje svoj vrchol, Američania a Európania pokračujú v rozdúchavaní plameňa nedôvery a podozrenia. Iste, ani jeden hlas, a platí to pre oba brehy Atlantiku, sa nezdvihne, aby bránil Saddáma Husajna. Avšak medzi medzinárodným právom, postavenom na krehkosti OSN, a Bushovou teóriou preventívneho úderu, o ktorej sa mu za desať mesiacov nepodarilo nikoho presvedčiť, sa otvára veľká priepasť. To je hrozba pre transatlantické vzťahy, ktoré sú nevyhnutné pre minimálnu medzinárodnú rovnováhu, ale aj pre budúcnosť Európy.
(Európa -- Spojené štáty alebo dusná atmosféra podozrievania, Editorial, 13. 3.)
Independent
Varovanie generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana, že legitimita akéhokoľvek útoku na Irak, ktorý neschváli Bezpečnostná rada, bude veľmi pochybná, nie je dobrou správou pre britského premiéra Tonyho Blaira. Americkému prezidentovi Georgeovi Bushovi sa to možno nebude páčiť, ale on si môže dovoliť odsunúť OSN bokom a zaútočiť na Irak aj bez súhlasu medzinárodného spoločenstva. Lenže Blair má viac starostí a začína byť jasné, že sú tak právnej, ako aj politickej povahy. Británia tak možno nakoniec ponechá v prípadnom vojenskom dobrodružstve Spojené štáty samotné.
(Mali by sme chcieť svet, ktorý sa riadi právom, a nie vojnou, editorial, 13. 3.)
StoryEditor