Verejná dôvera vo finančné inštitúcie a orgány, ktoré ich majú regulovať, bola z jednou z prvých obetí finančnej krízy. Ťažko to niekoho prekvapí, lebo sa ukázalo, že skôr uctievané firmy celkom nerozumejú nástrojom, s ktorými pracujú, ani rizikám, ktoré na seba berú.
Je ťažké neprihliadať na toto zaslúžené potrestanie "pánov všemohúcich" s istou dávkou súkromnej škodoradosti. Ak však bude strata dôvery pretrvávať, môže to byť, bohužiaľ, nákladné pre nás všetkých. Ako poznamenal Ralph Waldo Emerson: "Naša nedôvera je veľmi drahá." Nositeľ Nobelovej ceny Kenneth Arrow zase pred takmer 40 rokmi v súvislosti s ekonomikou poznamenal: "Možno vierohodne tvrdiť, že ekonomické zaostávanie vo svete sa dá z veľkej miery vysvetliť absenciou vzájomnej dôvery."
Ekonomický význam skutočne v mnohých prípadoch demonštroval silný vzťah medzi mierou dôvery v spoločnosti a jej celkovou hospodárskou výkonnosťou. Bez vzájomnej dôvery je ekonomická aktivita silne obmedzená.
Dokonca i vnútri Európy nájdeme silné dôkazy, že štáty, v ktorých panuje väčšia vzájomná dôvera, dosahujú vyššiu úroveň investícií, obzvlášť prostredníctvom investícií rizikového kapitálu, a sú ochotné uzatvárať flexibilnejšie kontrakty, ktoré sú rovnako výhodné pre rast a investície. Ak teda platí, že kríza poškodila dôveru vo finančné inštitúcie -- a vlády, ktoré na ne dozerajú, potom by nám to nemalo byť ani trochu jedno a mali by sme vymyslieť také reakcie, ktoré sa pokúsia túto dôveru obnoviť.
Dôkazy o kríze dôvery sa však dosť ťažko interpretujú. Vo Veľkej Británii sú výsledky nedávnych prieskumov nejednoznačné. Prieskumy vyzdvihované finančnými firmami ukazujú, že dôvera v ne sa príliš nezmenšila, a že im ľudia naďalej dôverujú, dokonca viac než britskej verejnej zdravotnej poisťovni alebo BBC. Prieskumy vyzdvihované BBC ukazujú pravý opak.
Banky citujú štatistiky, ktoré ukazujú, že im ľudia dôverujú viac ako supermarketom, zatiaľ čo supermarkety sa odvolávajú na dôkazy, podľa ktorých je pravda opačná, a expandujú do sektora finančných služieb vo viere, že im verejnosť bude dôverovať viac než bankám, ktoré musela vláda za veľké peniaze zachraňovať. Trh už čoskoro dá jednej zo strán za pravdu.
V Spojených štátoch dnes existuje systematickejší nezávislý prieskum, ktorý realizujú ekonómovia z Boothovej podnikateľskej fakulty Chicagskej univerzity. Ich index finančnej dôvery založený na rozsiahlom prieskume dôvery amerických domácností k finančným lídrom skutočne ukázal prudký pád dôvery koncom roka 2008 a začiatkom roka 2009, teda po kolapse Lehman Brothers.
Pokles dôvery sa týkal bánk, akciového trhu, vlády i jej regulačných orgánov. Prieskum navyše ukázal, že klesajúca dôvera úzko súvisí s finančným správaním. Pokiaľ sa inými slovami výrazne znížila vaša dôvera v trh a spôsob jeho regulácie, potom sa znížila i pravdepodobnosť, že uložíte peniaze do banky, alebo ich investujete do akcií. Klesajúca dôvera teda mala reálne ekonomické dosahy.
Najnovší prieskum zverejnený v júli tohto roku, našťastie, ukazuje, že dôvera v banky a bankárov sa začala zvyšovať, a to celkom ostro. Pre akciový trh je to pozitívny vývoj. V porovnaní s koncom minulého roka sa trochu zvýšila aj dôvera v reakcie vlády a vo finančnú reguláciu. Tento rast dôvery, ktorý nepochybne odráža snahu Obamovej administratívy reformovať nefunkčný systém, ktorý zdedil, je obzvlášť významný, lebo najprudší pokles investičných zámerov bol zistený medzi tými, ktorí stratili dôveru v regulačnú schopnosť vlády.
Zdalo by sa, že obnova dôvery vo Federálny rezervný systém a v Komisiu pre cenné papiere a burzy je dôležitejšie než obnova dôvery v Citibank či AIG. Pokračujúce spory v Kongrese o presné detaily reformy by preto mohli mať ekonomické dôsledky, pokiaľ prevládne dojem, že v celom systéme nenastanú zásadné zmeny.
Všetky tieto údaje sa týkajú agregátnej úrovne a odrážajú priemerné názory voličov a investorov. Napriek tomu takisto vieme, že názory jednotlivcov sú pozoruhodne rôznorodé. Niektorí ľudia silne dôverujú iným ľuďom i firmám a inštitúciám, s ktorými uskutočňujú obchodné transakcie. Iní ľudia sú prirodzene nedôverčiví.
Vedci z Európskeho univerzitného inštitútu vo Florencii a z Kalifornskej univerzity nedávno ukázali, že existuje vzťah medzi dôverou a príjmom jednotlivca. Celoeurópsky výskum verejnej mienky, ktorý sa vykonáva už mnoho rokov, nám umožňuje dať oba faktory do súvislosti. Jednoduchými, ale relevantnými otázkami sa snažia zistiť, do akej miery majú jednotlivci sklon dôverovať tým, s ktorými rokujú.
Údaje na počudovanie ukazujú, že tí, ktorých miera dôvery sa nachádza hlboko pod priemerom krajiny, v ktorej žijú, majú s vysokou pravdepodobnosťou nižší príjem. Je to tak len preto, lebo ľudia s nízkymi príjmami majú pocit, že je život nespravodlivý, a preto nedôverujú ľuďom okolo seba? Zdá sa, že nie, pretože je taktiež pravda, že i veľmi dôverčiví ľudia majú podpriemerné príjmy.
Pokiaľ sa, inými slovami, výrazne odchýlite od priemernej miery dôvery v spoločnosti, budete na tom pravdepodobne stratoví -- buď preto, že ste k ostatným tak nedôverčiví, že si nechávate ujsť príležitosť na investície a vzájomne výnosné zmeny, alebo preto, že ste takí dôverčiví, že sa nechávate podvádzať a zneužívať.
Keď niekto, koho nepoznám, vyhlási: "Verte mi" -- čo považujem za otravný konverzačný tik, obvykle zavriem peňaženku. Väčšina akademikov, ktorí stoja na dolnom konci príjmovej škály, zohľadňujúcej schopnosti a kvalifikáciu, zrejme robí to isté. Možno by sme si mali dôverovať o trochu viac -- ale nie priveľmi.
Citát: Ekonomický význam skutočne v mnohých prípadoch demonštroval silný vzťah medzi mierou dôvery v spoločnosti a jej celkovou hospodárskou výkonnosťou.
Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Howard Davies, riaditeľ London School of Economics