Trest bankárom
Vlády si však môžu týmto krokom fiškálne prilepšiť a vychádzajú tým v ústrety aj dopytu: Ľudia chcú bankárov aspoň nejako "potrestať" a chcú späť peniaze, ktoré za ich straty zaplatili.
Riešením nie je ani trvalá regulácia bonusov. Nie je totiž jasné, prečo by mal bankár s menším platom riskovať menej ako jeho kolega odmeňovaný kráľovsky.
Oddelené bankovníctvo
Potom je tu návrh na obnovenie zákona z roku 1933, (Glass-Steagal Act), ktorý oddeľoval investičné a komerčné bankovníctvo. Túto normu zrušil v roku 1999 Bill Clinton. Lenže Amerika vtedy reagovala na to, že Európa univerzálne bankovníctvo má a že zákon rovnako už od polovice 90. rokov obchádza. Európa sa nechce univerzálneho bankovníctva vzdať ani dnes, takže je dosť nepravdepodobné, že by sa Spojené štáty vrátili k tejto regulácii sami.
Ďalej tu máme skupinu ľudí, ktorí hovoria, že stačí poriadne dodržiavať existujúce pravidlá a posilniť sa v dvoch oblastiach: zvýšiť kapitálovú vybavenosť banky a previesť obchody s finančnými derivátmi na jeden transparentný trh. Ľudia, ktorí toto hovoria, zamlčujú odpoveď na otázku, prečo sa vlastne existujúca regulácie nedodržiavala.
Strmhlav do risku
A nakoniec sú tu ľudia ako Simon Johnson (bývalý hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu a profesor MIT), ktorý svoj návrh naposledy opísal v článku pre Financial Times.
Banky majú podľa neho byť rozhodnutím štátu zmenšené a rozdelené, inak neprestanú inklinovať k bezstarostnému správaniu, pretože za ne všetky straty nakoniec zaplatí daňový poplatník: priamo (dane, inflácia), ako vkladateľ (nízke úroky) aj ako nezamestnaný (stratou miesta). Po skúsenosti s masívnou pomocou z roku 2008 budú banky bezhlavo riskovať viac ako predtým.
Johnson navrhuje zaviesť limity na veľkosť bankových inštitúcií a veľké ústavy prinútiť k rozdeleniu, aby neboli "too big to fail" - príliš veľké, než aby ich štát nechal padnúť. Vzniknú banky Goldman Sachs I., Goldmans Sachs II. a Goldman Sachs III.?
Jeden proti ostatným
Ako však zabrániť tomu, aby banky prirodzene nechceli (ako každý iný podnik v trhovej ekonomike) rásť, splynúť a zväčšovať sa? V Amerike sa toto už viackrát dialo. V telekomunikáciách a železniciach.
Skúsenosti s núteným delením telekomov sú však zmiešané. Mohli tu byť krátkodobé spotrebiteľské výhody, dnes sú ale telekomy väčšie, ako boli predtým. Slabinou Johnsonovho návrhu je, že kvôli jednému trhovému princípu akoby vytĺkal princípy ostatné.
Celkovo platí, že nikto (ani žiadny návrh) nie je dokonalý. Tak to s ľuďmi a návrhmi býva.
Jan Macháček autor pracuje v týždenníku Respekt |