Naše moderné dejiny akoby trpeli na dvadsaťročné obdobia. Dvadsať rokov trvala prvá Československá republika v jej demokratickej podobe. Dvadsať rokov po februárovom prevrate sa uskutočnil najzásadnejší pokus o reformu systému tzv. reálneho socializmu. Niečo vyše dvadsať rokov potom trvalo, kým došlo k zásadnej zmene spoločenského usporiadania. Preto je dobré už to, že dvadsať rokov po novembri nie je na obzore žiaden nový veľký historický zlom, neocitáme sa na žiadnej novej historickej križovatke, nestojíme pred žiadnou politickou ani geopolitickou revolúciou.
Základné princípy nového spoločenského usporiadania, ktoré priniesol november a ktoré sú zakotvené v Ústave SR, nie sú predmetom zásadného politického sporu. Slovensko má zároveň také geopolitické postavenie a také bezpečnostné záruky a garancie mierovej existencie, že má všetky šance na svoju kontinuálnu, evolučnú modernizáciu, resp. na dovŕšenie modernizačných procesov. Môže teda konečne zvládnuť tú historickú úlohu, ktorú si vytyčovali všetky tri prednovembrové politické režimy, ale počas dvadsiateho storočia ju ani jeden z nich nedokázal splniť - dotiahnuť sa v ekonomickej výkonnosti, civilizačných vymoženostiach a životnej úrovni na úroveň najvyspelejších západoeurópskych krajín.
Okrem demokratického politického režimu a príslušnosti k EÚ a NATO, ktorá priniesla historicky bezprecedentné a komplexné bezpečnostné záruky a dodatočné zdroje, sa Slovensko môže pri riešení svojich modernizačných úloh opierať aj o vlastnú nezávislú štátnosť, ktorá je jedným z významných výsledkov ponovembrového vývoja. Nepotvrdili sa obavy sprevádzajúce proces delenia spoločného česko-slovenského štátu, že Slovensko nie je na vlastnú štátnosť a zodpovednosť za vlastné osudy dostatočne pripravené, a že v dôsledku toho bude oproti ČR a ďalším susedným štátom - Poľsku a Maďarsku v transformačných, integračných a modernizačných procesoch zásadne znevýhodnené. Aj keď treba povedať, že SR musela prekonať zložité obdobie, keď sa tieto obavy zdali opodstatnené.
Budovanie samostatnej slovenskej štátnosti a identity modernej Slovenskej republiky v kontexte "spracovania“ národnej histórie, vyrovnávania sa s vlastnými i cudzími historickými mýtmi vrátane tých o novembri a transformačnom období, ktoré stihli vzniknúť v uplynulých dvadsiatich rokoch, však stále nie je ukončený proces. Podobne ako ešte stále existuje priestor pre revíziu toho sociálno-ekonomického modelu, ktorý vznikol počas vlád s dominantnou účasťou pravice a vyznačuje sa skôr znakmi typickými pre anglosaský model než pre škandinávsky model, ktorého uplatňovanie zaradilo severské krajiny na popredné miesta v svetovom rebríčku, nielen čo sa týka ekonomickej konkurencieschopnosti, ale aj - čo je najdôležitejšie - kvality života.
Napriek zakotvenosti v NATO a EÚ nie je ukončené ani formovanie a posilňovanie medzinárodnej pozície a medzinárodnej prestíže SR. Sledovanie základného cieľa - zvyšovanie kvality života obyvateľstva v porovnaní s referenčnými západoeurópskymi spoločnosťami za rešpektovania princípov trvalo udržateľného sociálno-ekonomického rozvoja a podpory súdržnosti slovenskej spoločnosti - politickej, sociálnej i v oblasti spolunažívania národností a etník - má totiž aj zahraničnopolitickú dimenziu. Úspech je možný len vtedy, ak sa zachová a rozvinie historicky nový spôsob riešenia problémov medzi štátmi, ktorý dal vzniknúť Európskej únii a umožnil jej rozšírenie až v zmysle spojenia celého kontinentu. Je teda v záujme Slovenska posilňovať tento trend.
Vzhľadom na zložitosť riešenia modernizačných úloh v podmienkach, keď svetom otriasla hlboká a globálna finančná a ekonomická kríza, keď dochádza k zásadným zmenám vo svetovom politickom systéme, lebo na scénu vstúpili noví významní aktéri medzinárodných vzťahov, keď medzinárodná bezpečnosť nadobudla kvalitatívne noví dimenzie, keď sa EÚ musí vyrovnať s novými migračnými trendmi a nepriaznivým demografickým vývojom, keď sa prístup k energetickým zdrojom a adaptácia na klimatické zmeny stali kardinálnymi otázkami svetovej politiky, a keď úspech štátu čoraz viac závisí od jeho investícií do vzdelania, vedy a výskumu, s novou naliehavosťou vzniká úloha vytvoriť základný medzistranícky konsenzus o hlavných cieľoch, úlohách a prostriedkoch slovenskej zahraničnej politiky tak, aby legitímna politická diskusia o prioritách a praktických krokoch zahraničnej politiky neohrozovala základné záujmy štátu.
StoryEditor