Treba prehodnotiť vzťah medzi štátom a trhmi

Hovorí sa, že najlepšia žurnalistika je prvým náčrtom dejín. Kniha Too Big to Fail od Andrewa Rosse Sorkina si takéto označenie určite zaslúži. Ako aktér s drobnou rolou v dramatických udalostiach, ktoré Sorkin opisuje (vo voľnom čase pôsobím ako nezávislý člen predstavenstva Morgan Stanley), môžem potvrdiť, že atmosféru chaosu a neistoty, ktorá na jeseň roku 2008 zavládla v New Yorku, zachytáva výstižne.

Bola to doba, keď sa zdalo, že sa pod nami posúvajú tektonické dosky finančnej sústavy. Ukázalo sa, že inštitúcie považované za gibraltarské skaly sú vlastne dymiace sopky, ktorým hrozí bezprostredná skaza v láve a popole. Dokonca i Goldman Sachs zachránila existenciu len vďaka láskavej pozornosti Federálneho rezervného systému Spojených štátov. Na druhom brehu Atlantiku sa hrdým majiteľom viac než 80 % Royal Bank of Scotland, ktorá bola podľa niektorých meradiel po istý čas najväčšou bankou na svete, stala britská vláda.

Táto skúsenosť bola poučením pre banky, regulátorov, centrálne banky i ministerstvá financií, nepripraveným "potýkať sa“ s komplexnou krízou, čo nikoho nemohlo prekvapovať. Chýbali im nástroje a právomoci.

Prvoradý záver vyplývajúci zo všetkých analýz týchto nešťastných udalostí tkvie v tom, že nabudúce už nič nebude také ako predtým: treba prehodnotiť vzťah medzi štátom a trhmi. Nevyhnutná bude nová "spoločenská zmluva“ medzi finančníctvom a ľuďmi, zastúpenými vládami.

To sa ľahko povie, ale vlády, jednotlivo i kolektívne, so snahou nanovo definovať podmienky tejto zmluvy, ešte stále zápasia. Pokrok je bolestne pomalý, sčasti preto, že úradníci doteraz hasia požiar, a sčasti preto, že túžbe vytvoriť nové, globálne platné mechanizmy, ktoré by zaistili stabilné základy medzinárodnej finančnej sústavy a zabránili regulačnej arbitráži a deglobalizácii finančníctva, konkurujú naliehavé požiadavky domácej politiky.

V dôsledku toho sledujeme nástup rôznych národných regulačných prístupov. Hlavným motorom rozhodovania najväčších ústavov v USA sú záťažové testy Fedu, ktoré v zásade predpokladali, že všetko, čo sa môže pokaziť, sa pokazí. Vo Švajčiarsku je teraz stredobodom pozornosti koeficient zadlženosti. Inde sa uplatňujú rôzne verzie dohôd Basel I a Basel II o medzinárodných bankových štandardoch, občas s ad hoc dodatkami.

Nová globálna Rada pre finančnú stabilitu (FSB) sa v tom všetkom snaží zorientovať a vypracovať nový "makroprudenčný mechanizmus“, ktorý bude reflektovať riziká ohrozujúce celý systém. Nemá však právomoc nariadiť jednotný prístup ku kapitálu (skupina G20 by jej takúto právomoc mala dať).

Pri samotnom probléme ústavov, príliš veľkých na to, aby padli, sme zatiaľ veľký pokrok nezaznamenali. Čo robiť s mamutmi finančnej džungle, z ktorých niektoré sa zrodili na vrchole krízy vďaka kúzlam samotných vlád? Sorkinova kniha nám pripomína, že ešte pred necelými 18 mesiacmi vláda USA hľadala odpoveď v tvorbe väčších a väčších bánk, na základe chatrnej argumentácie, že zviazaním dvoch potápajúcich sa lodí získame plavidlo schopné brázdiť oceány. Britská vláda postupovala rovnako a poslúžila ako pôrodník zlúčenia Lloyds-Halifax Bank of Scotland, dnes všeobecne považovaného za obrovskú chybu.

Nie je tajomstvom, že v tejto otázke panujú medzi verejnými orgánmi isté nezhody. V červenom rohu, obrazne povedané, stojí bývalý predseda Fedu Paul Volcker a súčasný guvernér Bank of England Mervyn King, teda žiadni rodení revolucionári. Tí by radi obrie banky rozdrobili a hlavne by oddelili maloobchodné bankovníctvo od obchodovania s cennými papiermi, teda od toho, čo sa dnes často označuje "za kasínové bankovníctvo“. (Toto porovnanie je voči majiteľom kasín vlastne nespravodlivé, pretože v oblasti riadenia rizík sa môžu pochváliť oveľa solídnejšími výsledkami než väčšina investičných bánk.)

V modrom rohu je americký minister financií Tim Geithner a jeho britský protiklad Alistair Darling, ktorí tvrdia, že návrat Glass-Steagallovho zákona, ktorý investičné bankovníctvo od komerčného oddeľoval, nie je pre dnešné trhy vhodný. Sú presvedčení, že regulátori dokážu vytvoriť hradby medzi segmentmi kapitálu podporujúcimi rôzne obchodné línie, a tým predísť riziku prenosu nákazy a možno taktiež na veľké systémové firmy uvaliť istý príplatok, ktorý by odrážal cenu za implicitnú podporu zo strany centrálnej banky a vlády. To by v závislosti od veľkosti mohlo potlačovať ambície inštitúcií, ktoré sa jednoducho ukázali ako "príliš veľké, aby sa dali manažérsky zvládnuť“ a zároveň "príliš veľké, aby skrachovali“, čo je najhoršia kombinácia.

Kam v tejto živej debate patrím ja? Som presvedčený, že v bankovníctve je nesmierne žiaduca väčšia pestrosť a silnejšia konkurencia. V dozvukoch krízy dochádza k prílišnej koncentrácii, určite vo Veľkej Británii a ďalších častiach Európy. Odstupujúca komisárka EÚ pre hospodársku súťaž Neelie Kroesová nesporne právom žiadala, aby sa najväčšie skupiny zbavili niektorých častí, hoci asi nezašla dostatočne ďaleko. Povzbudivé je i to, že fondy súkromného kapitálu prejavujú záujem vytvárať a financovať nováčikov. V bankovej sústave potrebujeme nový kapitál a nové manažérske prístupy.

Som však nervózny z predstavy, že na určovanie budúcej podoby trhov majú najlepšie predpoklady regulátori. Ak sa na štátne orgány pozerá tak, že úradným nariadením vytvorili nové inštitúcie, necítia azda povinnosť ich stoj čo stoj podporovať? Časom sa určite musia usilovať o minimalizáciu rozsahu finančného sektora, na ktorý sa vzťahuje určitá forma štátnej garancie. Regulátormi koncipovaná banková sústava by dosiahnutie tohto cieľa komplikovala.

Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org