Výprask, ktorý bývalý predseda vlády pred dvoma týždňami utŕžil na Ústavnom súde, veľa ľudí zviedol k priam škodoradostným reakciám. Niet sa čo čudovať, lebo keď sa niekto tvári ako majster sveta, ale vo chvíli, keď má nastúpiť na zápas, zostane radšej v šatni a odtiaľ megafónom hlási, kto má čo hrať a ako, o škodoradosť si vyslovene koleduje. Ja s k nej strhnúť nedám, z rôznych dôvodov.
Po prvé, nevidím žiadny dôvod na radosť v situácii, keď sa zo štátnych peňazí musia financovať potreby, ktoré pri menej fanfarónskom prístupe bývalej vlády vôbec nemuseli vzniknúť. Po druhé, v mojom pohľade na svet slúži Robertovi Ficovi ku cti, že sa k svojmu fiasku otvorene hlási a pokúša sa vysvetliť dôvody, ktoré ho nemu viedli. A po tretie, nič nepokazí iba ten, kto nič nerobí, takže ak sa niekto snaží o ambicióznu transformáciu - dovoľte mi trochu ironického zveličenia - neoliberálneho na sociálny štát alebo naopak, nevyhnutne občas prekročí čiaru. (Niektorí z tých, ktorí dnes s takým gustom ukazujú na Fica prstom, na to prídu ešte v tomto volebnom období, uvidíte.)
Problémom je, keď tú čiaru neprekročí, ale sa ju rovno snaží vygumovať, a navyše bez toho, aby sa o nejakú transformáciu aj naozaj pokúsil.
Ficove mediálne skratky
Základným posolstvom zo strany Ústavného súdu je v oboch veciach výstraha pred uprednostňovaním skratiek pred poctivým hľadaním efektívnych a ústavne prípustných riešení. Ústavný súd politikom odkázal, že nenašiel dôvod spochybniť ciele, ktoré si vytýčili, ale že prostriedky, ktoré na realizáciu týchto cieľov zvolili, zasahovali samu podstatu základných práv a právneho štátu. Prvoradou povinnosťou zodpovedného zákonodarcu teda nie je predvádzať anonymnému davu pred televíznou obrazovkou Robina Hooda, ale usilovať sa o takú tvorbu pravidiel, aká dovidí za roh a viac než starosťou o momentálny "výtlak" v prieskume verejnej mienky je motivovaná snahou o dosiahnutie nejakého skutočného regulačného efektu.
Socializmus - nech je jeho súčasná slovenská tvár akokoľvek zachmúrená - je legitímnou víziou správy verejných vecí a keď sa preň vo verejnosti nájde väčšinová podpora, má plné právo presadiť sa napríklad aj v zdravotníctve. Problémom je, keď sa z autentickej socialistickej agendy stane obsahovo vyprázdnený reklamný manuál, použitie ktorého nevyžaduje žiadnu odvahu, len totálnu ľahostajnosť k účinkom, ktoré spôsobí.
Akokoľvek je to v tejto chvíli kontraproduktívne, priznám sa, že ja som síce zákaz zisku zdravotných poisťovní považoval za porušenie našich dvojstranných zmlúv o ochrane investícií, ale problém s ústavnosťou som videl len v jednom prechodnom ustanovení, a aj to skôr z technických ako vecných dôvodov. Pre mňa osobne preto nález Ústavného súdu pred obvinením z nemiestneho aktivizmu zachraňuje "len" jeho poznámka, že správa povinných zdravotných odvodov nemusí byť naveky koncipovaná ako podnikanie.
Gestá bez obsahu
Práve v tomto odkaze sa v účelnej skratke zrkadlí podstata problému s preferovaním gest pred reálnou robotou. A so záľubou vo vytváraní predstavy o permanentnom partizánskom boji s neprajným svetom kapitálu, namiesto skutočného boja s ním. Ak chcela bývalá vláda zachrániť pre zdravotníctvo (alebo skôr pre iných jeho podnikateľských klientov?) aj tie promile z celkového objemu, ktoré poisťovne produkujú ako zisk, mala k dispozícii všetko, čo potrebovala; možno by bolo stačilo čo len polovicu času venovaného tlačovkám o tom, ako to zdravotným poisťovniam vytmavíme, oferovať na štúdium programových dokumentov Komisie, judikatúry Súdneho dvora a štúdií o tzv. službách vo všeobecnom hospodárskom záujme. Ani to riešenie by nebolo zadarmo, samozrejme, ale určite by stálo podstatne menej, než čo bude stáť teraz. Nie bývalú vládu, nás všetkých.
Diaľnice na súkromnej pôde
O vyvlastňovacom zákone sa, naopak, nedá povedať jediné dobré slovo. Tento zákon umožnil Národnej diaľničnej spoločnosti nielen začať stavať, ale dokonca odovzdať cestu do užívania ešte pred tým, ako prebehne vyvlastňovacie konanie. Strana, ktorá sa tu zadúša starostlivosťou o nezávislosť súdnictva, súdom odkázala, že keď ide o diaľnice, žiadne nezávislé rozhodovanie neprichádza do úvahy, lebo keď raz ministerstvo povie, že ten a ten majetok jednoducho vyvlastnený byť musí, tak čo do toho má čo kecať kdejaký súd, tým sa to celé iba zdržuje. Stavebník povie, kade to má ísť, a občan, ktorý stojí v ceste, buď vezme ponúkanú cenu, alebo mu cez záhradu, ktorá je "na papieri" stále jeho, beztak povedie diaľnica. Toto je čínsky model právneho štátu.
V deväťdesiatych rokoch mnohí o Václavskom námestí v Prahe hovorili, že má síce najkrajšie fasády, ale za nimi aj najspustnutejšie dvory v meste. Za fasádou sociálneho štátu na štýl Smeru je síce 78 dokončených kilometrov nových diaľnic, ale zároveň aj neúcta k iným ako poslušným ľuďom, ľahostajnosť k verejným zdrojom a lajdácka legislatíva. Súvahu už si určite urobíte svoju vlastnú.
Kto je Radoslav Procházka
Absolvent Yale Law School a Univerzity Komenského v Bratislave. Je poslanec a predseda Ústavno-právneho výboru NR SR, advokát, vysokoškolský pedagóg a člen KDH. Venuje sa otázkam teórie a filozofie práva, ústavno-právnemu porovnávaniu a právnym aspektom európskej integrácie.