Ako ukázal nedávny HNClub, návrh na zrušenie zdravotných odvodov a ich nahradenie vyššou sadzbou dane z príjmov a DPH si už osvojila aj premiérka Iveta Radičová. Hlavným dôvodom je, že zdravotné odvody de facto nie sú poistením, ale daňou. A že to, čo je solidárne, treba platiť z daní a to, čo je zásluhové, treba platiť odvodmi zo mzdy.
Pri analýze tohto argumentu je podľa nás kľúčovou otázkou, či je správne, aby bolo zdravotníctvo financované len alebo prevažne solidárne. V súčasnosti sa tvárime, že to tak funguje. V skutočnosti už však súkromné platby dosahujú podľa OECD zhruba tretinu celkových výdavkov v zdravotníctve (33,2 percenta v roku 2007). Vôbec pritom nejde len o oficiálne platby napríklad za lieky alebo zubnú starostlivosť. Vo veľkej miere sú rozšírené aj polooficiálne a neoficiálne platby, ktoré so solidaritou nemajú nič spoločné.
Prieskumy Transparency International Slovensko potvrdzujú, že zdravotníctvo vnímajú ľudia na Slovensku už dlhodobo ako oblasť s najrozšírenejším úplatkárstvom. Napríklad prieskum z roku 2006 hovorí, že v zdravotníctve úplatkárstvo existuje a je veľmi rozšírené podľa takmer dvoch tretín (63 percent) respondentov.
Podobný prieskum z roku 2009 uvádza 57 percent, pričom len dve percentá respondentov uviedli, že úplatkárstvo v zdravotníctve neexistuje. Najnovší Barometer korupcie ukázal, že až takmer 80 percent domácností, ktoré dali za posledný rok úplatok, ho dali práve v zdravotníctve.
Okrem korupcie je realitou dnešného "solidárneho“ financovania často aj liečenie podľa známostí, nekvalitná zdravotná starostlivosť či nárast dlhu. To všetko sú príznaky zlyhávania rozsiahleho financovania na báze solidarity.
Chceme naozaj také zdravotníctvo? To, že sú zdravotné odvody povinné, predsa nevylučuje možnosť zavádzať do nich prvky zásluhovosti a súťaže (ako je to praxou v Holandsku alebo vo Švajčiarsku). Napríklad v podobe zdravotných plánov s rôznou výškou spoluúčasti, zavádzania bonusov a malusov za zodpovedné alebo rizikové správanie, alebo v uvoľnení poistných platieb tak, aby sa poisťovne mohli líšiť v ich výške. Nič z toho by sa už po zrušení zdravotných odvodov nedalo zrealizovať.
Napriek tomu tento návrh so sebou nesie viaceré výhody. Asi hlavnou je zníženie odvodového zaťaženia príjmov z práce, čo by zamestnávateľom uvoľnilo zdroje na investície a tvorbu pracovných miest. Pre ľudí by sa tiež znížila motivácia pracovať na čierno. Premenou odvodov na dane by sa okrem toho zúžil priestor pre vyhýbanie sa ich plateniu a platcom by sa znížila administratívna záťaž.
Oproti tomu si zhrňme aj nevýhody. Z hľadiska zdravotníctva je to predovšetkým ústup od myšlienky riešiť zlyhania "solidárneho“ financovania prostredníctvom súťaže medzi poisťovňami. Zrušenie odvodov je totiž krok k väčšej centralizácii a oslabeniu potenciálnej súťaže medzi poisťovňami, ktoré by stratili možnosť odlišovať sa na strane príjmov. K tomu treba pridať riziko politických zásahov pri rozhodovaní o toku peňazí do poisťovní. Z hľadiska celej ekonomiky by zvýšením zdanenia spotreby došlo k rastu inflácie, a tým aj životných nákladov, čo by sa negatívne dotklo najmä ľudí bez práce.
Ako vidieť, návrh má silné plusy aj mínusy. Keďže však považujeme súťaž medzi poisťovňami za kľúčový predpoklad na efektívne fungovanie zdravotníctva, neodporúčame ho uskutočniť. Ak sa tak napriek tomu stane, odporúčame, aby súčasne so zrušením odvodov bolo podľa vzoru Holandska zavedené tzv. nominálne poistné. Išlo by o rovnakú platbu pre všetkých poistencov, ktorú by vyberali zdravotné poisťovne, pričom štát by ju dotoval pre ľudí s nízkym príjmom. Toto poistné by nemalo byť len symbolické, ale dostatočne vysoké tak, aby sa pri financovaní zdravotníctva zachoval priestor aj pre zásluhovosť a rozvíjanie súťaže medzi poisťovňami na strane ich príjmov.
Peter Goliaš
riaditeľ INEKO