Vyšetrovacie orgány Ruskej federácie dosiaľ neidentifikovali páchateľov teroristického útoku na moskovskom letisku Domodevovo. V médiách naďalej kolujú protichodné dohady buď o existencii "čiernej vdovy", alebo o mužovi európskeho či arabského výzoru. Jedny správy hovoria o železných skrutkách, ktoré boli súčasťou nálože, iné to popierajú. Väčšina zdrojov, vrátane oponentov vlády Vladimira Putina, sa však zhoduje, že za tragédiou, ktorá si vyžiadala smrť 35 ľudí, je potrebné hľadať "kaukazskú stopu". Oproti minulosti, keď pri organizácii teroristických činov dominovali príslušníci etnických separatistických hnutí, predovšetkým príslušníci čečenskej národnosti, v súčasnosti sa čoraz viac hovorí o skupinách, hlásiacich sa k radikálnemu saláfizmu, t. j. k bojovnej verzii islamského fundamentalizmu.
Rozsiahle teroristické útoky v Moskve svedčia o tom, že ani po dvoch brutálnych vojnách v roku 1994 a 1999 sa nevyriešila integrácia Severného Kaukazu so zvyškom Ruska. Rusko sa ocitá v niekoľkonásobnej pasci. Popri silovom riešení, ktoré je v zápase s teroristickým podzemím nevyhnutné, musí uvažovať aj o politickom a sociálno-ekonomickom riešení, ktoré umožní marginalizovať ozbrojenú menšinu.
Otázkou je, do akej miery majú Moskvou podporované elity v regióne Severného Kaukazu prirodzenú autoritu, buď prostredníctvom tradičných sociálnych štruktúr, alebo miestnej, takmer absentujúcej občianskej spoločnosti. Generálna prokuratúra, ale aj ľudskoprávna organizácia Memorial konštatovali v roku 2010 až štvornásobný nárast teroristických útokov v regióne. Intenzita násilia sa zvyšuje najmä v Dagestane, Ingušsku a Kabardinsko-Balkarsku, ale aj v donedávna relatívne stabilnom Severnom Osetsku. To znamená, že prekračuje hranice nepokojných moslimských republík. Paradoxne, Čečensko, ktorého kontroverzný prezident Ramzan Kadyrov sa spolieha nielen na pomoc federálnych síl, ale aj na stabilizáciu s využitím domácich, čečenských zdrojov, sa zdá byť stabilnejšie ako susedné regióny.
Varšavské Stredisko východných štúdií konštatuje rastúcu islamizáciu regiónu a odchod ruského obyvateľstva. Hovorí o prehlbovaní civilizačnej odlišnosti Kaukazu a Ruska a o vzniku neoficiálnej vnútornej hranice v samotnom Rusku. Aj keď idea separatizmu nemá na Severnom Kaukaze podporu obyvateľstva a tamojšie národy s výnimkou Čečenov ani v minulosti nemali štátoprávne ambície, v súčasnosti odtrhnutie Severného Kaukazu začínajú požadovať ruskí nacionalisti, napr. prezident Ruského spoločenského hnutia Konstantin Krylov.
Obyvateľov republík Severného Kaukazu sa nepodarilo začleniť do ruského politického národa. Nepodarilo sa však ani vytvoriť domáce politické národy, ktoré by sa mohli stať dôstojnými partnermi moskovských elít, v dôsledku čoho na Kaukaze dlhodobo dominuje jazyk sily.
Po útoku v Domodedove sa pozície extrémistov na oboch stranách len prehĺbia. Na dôsledky teroristických útokov len v Moskve za posledných 15 rokov zahynulo 627 ľudí. Aj preto sa činnosť ruských radikálnych nacionalistických, ba dokonca aj neonacistických organizácií stretáva s relatívne benevolentnou reakciou policajných síl. Je to markantné v porovnaní so zásahmi polície proti demonštráciám demokratických síl. Mnohí v ruských ozbrojených zložkách, resp. ich rodinní príslušníci, s radikálnymi riešeniami sympatizujú a politický extrémizmus tak preniká aj do stredných vrstiev.
Po udalostiach na Manéžnom námestí v Moskve v decembri 2010, do ktorých vyvrcholila eskalácia konfliktu medzi kaukazskými prisťahovalcami a ruskými extrémistami, už vnútorná hranica neexistuje iba na severe Kaukazu, ale aj v samotnej Moskve. Útok v Domodedove prispeje k jej upevneniu. Riešenie konfliktu na Severnom Kaukaze sa posúva do nedohľadna, a keďže konflikt prebieha aj v samotnej Moskve, nie je ním ani separácia regiónu.
Juraj Marušiak,
politológ SAV