Muža roka 2011 už poznáme. Je ním mladý zúfalý Tunisan Muhammad Buazzizi. Vyštudoval v zahraničí vysokú školu, vrátil sa do vlasti, ale nedokázal si nájsť prácu. Aby predsa ako-tak uživil rodinu, začal predávať na trhu. Byrokratické predpisy, korupcia, samoľúbosť polície viedli k tomu, že predajný stolík mu polícia jednoducho zlikvidovala. Muhammad Buazzizi sa zo zúfalstva upálil. Upálil sa ešte v decembri minulého roku, ale jeho zúfalý čin vyvolal začiatkom januára demonštrácie najskôr v Tunisku, ktoré sa rozrastali a viedli k zvrhnutiu vlády. Ukázalo sa, že napäté sociálne vzťahy sú aj v ďalších arabských krajinách. Pokračoval Egypt a egyptský prezident Hosni Mubarak padol. Otriasajú sa ďalšie arabské krajiny a v čase, keď píšem tieto riadky, líbyjský diktátor Muammar Kaddáfí sa ešte drží, ale zdá sa, že jeho dni sú spočítané.
Revolúcie s otáznikmi
Vlnu arabských revolúcií možno porovnať s pádom komunizmu pred viac než 20 rokmi v Európe. Vlna protikomunistických revolúcií zmietla predchádzajúce režimy a nastolila v podstate demokratické a prozápadné režimy. Aké režimy nastolia súčasné revolúcie v arabských krajinách, to je otázka. Ešte väčšou a hrozivou otázkou je, ako sa dotknú nás. Revolúcie vznikli z krajne napätých sociálnych pomerov, o tom svedčí dominový efekt, ktorý tak ľahko vyvolávajú. Ale všetko, čo vieme o revolúciách, nás presviedča, že práve sociálnu napätosť nedokážu vyriešiť. V Tunisku sú už demonštrácie proti novej vláde, ktorá vzišla z revolúcie. Doterajšie režimy začínali zväčša v 60. a 70. rokoch, ako tiež revolučné a zväčša protizápadné režimy. Museli prehrať viacero vojen, a potom dostávať stámilióny až miliardy amerických dolárov, najmä od Spojených štátov, aby sa ako-tak zaradili do svetového poriadku. Egyptský prezident Gamál Abdel Násir v roku 1952 zvrhol egyptského kráľa a neskôr sa stal revolučným prezidentom Egypta. Musel prehrať vojnu v roku 1956 a šesťdňovú v roku 1967. Po nej zomrel na infarkt. Jeho nástupca prezident Anvar Sadat musel prehrať vojnu Jom Kippur v roku 1973, aby uzavrel mierovú zmluvu s Izraelom. Potom ho v Egypte zabili a na jeho miesto nastúpil Mubarak. Ten dostával od Spojených štátov naposledy 2,5 miliardy dolárov ročne, aby udržiaval Egypt v pokoji.
Koľko vojen a koľko miliárd dolárov bude potrebovať nový egyptský režim, kým sa opäť začlení do svetového poriadku?
Hrozí ďalšia kríza - ropná
V iných arabských krajinách to išlo menej výrazne, ale podobne. Kým sa tak stane, revolučné arabské krajiny budú ohrozovať Európu a svet mnohorakým spôsobom. Nebudú schopné a možno ani nebudú chcieť zastaviť príliv utečencov do Európy. Na vlnách Stredozemného mora môže vzplanúť absurdná a zároveň špinavá vojna o zabránenie africkým emigrantom dostať sa do Európy. Chaos a vnútorné boje v arabských krajinách priškrtia čerpanie a dodávky ropy do Európy a Ameriky. Cena ropy je už dnes nad 100 dolármi za barel a predpovedá sa jej cena okolo 200 dolárov za barel. Taká cena ropy priškrtí hospodársky rozvoj viac než finančná kríza. Hospodárstva Číny a Indie, bez vlastných naftových zdrojov, takú cenu nafty takmer nemôžu vydržať. Ak nové revolučné režimy v arabských krajinách nebudú pokojné - a ony takmer nemôžu byť pokojné - Spojené štáty aj Európska únia priškrtia kohútiky finančnej pomoci. Sociálnu situáciu to v arabských krajinách iba zhorší.
Krehký mier s Izraelom
Ďalším otáznikom je vzťah nových arabských režimov k Izraelu. Doterajšie arabské režimy na jednej strane prijímali americké peniaze, ale na druhej strane nezabránili protiizraelskej propagande. V arabských krajinách je dosť demagógov, ktorí za všetky hospodárske aj politické problémy svojich krajín vinia Izrael. Arabské krajiny pri konfrontácii s Izraelom už nebudú mať za sebou Sovietsky zväz, ale budú mať za sebou napríklad Irán. Iránske vojnové lode už prešli - akoby na skúšku - Suezským prieplavom do Stredozemného mora. Pokiaľ bola v Egypte Mubarakova vláda, niečo také nebolo možné. Ak sa začne ozbrojená konfrontácia medzi arabskými štátmi a Izraelom, svet sa ocitne na pokraji jadrovej vojny. Demokracia, o ktorej sa teraz toľko hovorí v súvislosti s arabskými revolúciami, bude potom na úplne poslednom mieste.
Slovenská zahraničná politika nemá za sebou dlhú tradíciu, ale nemá za sebou ani dlhú tradíciu kompromitácie. Naši pútnici do Svätej zeme a krajín Blízkeho východu vedia rozprávať, ako sa na slovenské pasy dostali cez arabské hranice a napríklad už českí turisti nie. Naším vodidlom by mala byť zahraničnopolitická línia Európskej únie, ale nevzdať sa úplne vlastných postojov. Naším prvoradým záujmom je pokoj v arabských krajinách, či pri novej vláde dosadenej revolučným hnutím zdola, alebo pri starej vláde, pokiaľ nestrieľa do vlastných občanov.
Ak by hnutie arabských ulíc hnalo nové revolučné vlády do ďalšej konfrontácie s Izraelom, potom je naše miesto na strane Izraela, pretože patríme do jedného civilizačného bloku. Ale dovtedy sa skláňame pred obeťou Muhammada Buazziziho. Jeho čistá obeť ponecháva nádej na čistý priebeh revolúcií, ktoré vyvolala.
Ján Čarnogurský
právnik
Vyštudoval právo na Karlovej univerzite v Prahe. V 80. rokoch bol vylúčený z advokácie za obhajobu disidentov. Po zmene režimu inicioval vznik KDH. Bol predsedom vlády Slovenskej republiky. Pôsobil aj ako ministers spravodlivosti. V roku 2006 spoluzakladal Slovensko-ruskú spoločnosť a bol zvolený za jej predsedu. V súčasnosti sa venuje advokácii.