Euroval rozdeľuje obezitu v Európe (komentár dňa)

Človek by si po prečítaní tlače, či vypočutí električkových rozhovorov mohol myslieť, že na Slovensku minimálne polovica národa pravidelne číta správy o nákupoch Európskej centrálnej banky, sleduje rizikové prirážky jednotlivých krajín, a namiesto ranných správ si ako prvú vec na internete pozrie zmenu peňažnej zásoby.

Na Slovensku máme proste množstvo odborníkov, ktorí na základe vlastných analýz dospeli k záveru, že ekonomické prínosy navýšenia sumy a právomocí eurovalu prevážia jeho náklady. Niektorí sú síce ochotní pripustiť, že euroval síce nič nerieši, ale zároveň tvrdia, že zo solidarity a v záujme eurozóny sa ho musíme zúčastniť. Takýto výrok zabíja akúkoľvek diskusiu, pretože proti solidarite (bez ohľadu na to, že každý si pod ňou prestavuje niečo iné) argumentujú len morálne bezohľadní individualisti. Predovšetkým však tento postoj bráni položeniu zásadnej otázky – čo keď je euroval pre euro hrozbou a nie záchranou?

INESS sa tiež radí medzi väčšiu polovicu národa, ktorá má na euroval argumentmi podložený názor. Náš postoj však nevznikol pri príležitosti diskusie, či by vláda mala padnúť alebo nie.

Nejde o krátkodobé pohnutie s cieľom "politicky" zaujať a presadzovať naše individuálne záujmy. Od roku 2007 systematicky zdôrazňujeme negatíva súčasného nastavenia menovej únie, tieto názory možno zhrnúť pod názvom "problém fiškálneho čierneho pasažierstva" (sledujte viac).

Bez preháňania môžeme povedať, že súčasné problémy eurozóny sme predpokladali v dobe, keď väčšina slovenských politikov a ekonómov nevidelo na projekte euro ani za mak problémov.

Náš postoj sme od roku 2008 nezmenili, pretože všetky teoretické ekonomické predpoklady, z ktorých vychádzame, platia dnes tak ako aj vtedy. Manipulácia peňažnej zásoby a tým aj bankového sektora politickými elitami je predpokladom pre hospodársky cyklus plný rozsiahlych výkyvov. Výkyvy znamenajú nezamestnanosť, cenové šoky, poklesy produkcie.

Súčasné problémy pritom nie sú bleskom z jasného neba. Naopak, napriek mnohým varovaniam pacient pokračoval v prejedaní a jeho telo viac neodoláva negatívnym dôsledkom prejedania. Čo s tým má euroval?

Euroval predstavuje riešenie, ktoré možno prirovnať k situácii, keď niekoľko štíhlych ľudí sa spolu s tými obéznymi rozhodnú rozdeliť si kilá navyše. Nazývať takýto postup ako prejav solidarity nie je na mieste. Pre Slovensko toto zdieľanie nadváhy znamená zhoršenie jeho zdravotného stavu.*

Skutočným riešením je odstránenie nadváhy obéznych, ale na tomto mieste je tiež dôležité povedať, kto sú tí obézni. Masy adipózneho tuku ležia vo francúzskom a nemeckom bankovom sektore. To sú mimochodom dve krajiny, ktoré presadili odloženie sankčných mechanizmov za to, že dlhodobo porušovali Maastrichtské kritériá.

Predstava slovenskej premiérky, resp. väčšiny parlamentu, že krajiny eurozóny budú schopné zaviesť a vymáhať prísne fiškálne pravidlá (tzn. budú dlhodobo hospodáriť s prebytkom), a Európa sa postupne dostane z dlhovej krízy, je skôr prianím ako realistickým plánom. Tri príklady pre ilustráciu:

1. Francúzsko, ktoré nedokázalo posunúť vek odchodu do dôchodku, hoci im to 5 rokov starý zákon na základe dohodnutých pravidiel ukladal. Ľudia v uliciach odmietli reformovať svoj sociálny systém. To isté sa udialo na jar v Slovinsku.
2. EMÚ nie je ochotná priznať a analyzovať vážnosť súčasnej zlej situácie bankového sektora - viď znárodnenie banky Dexia, ktorej ECB ešte len pred 3 mesiacmi priznala status banky kapitálovo primerane zabezpečenej.
3. Krajiny eurozóny súhrnne nedokázali hospodáriť v prebytku ani raz za posledných 15 rokov.

I napriek tomu, že v EÚ existujú príklady krajín, ktoré v krátkej dobe dokázali výrazne redukovať výdavky (viď Estónsko), predstavitelia EMÚ nám unisono tvrdia, že postup výrazných škrtov nie je možný. Súčasná situácia z Grécka ukazuje, že keď sa nemusí, tak sa dostatočne nešetrí. Práve tento prístup je predpokladom problémov do budúcnosti.

V debatách sa potom diskusia obmedzuje na dve možnosti, euroval alebo návrat stredoveku. Nie je to tak. Euro by mohlo prežiť aj bez eurovalu, keby straty zaplatili tí, ktorí ich svojím konaním spôsobili. Áno, viedlo by to pravdepodobne k poklesu životnej úrovne na západe a následnému poklesu dopytu po našich produktoch. No ten je na ceste tak či onak a tak sa nám môže stať, že nakoniec nám nielenže poklesne export, no ešte budeme držať v ruke obrovský účet za euroval.

Našim snom, samozrejme, nie je rozklad hospodárstva ani ochudobnenie obyvateľstva. Lenže ak sme desaťročie žili nad pomery, kompenzácia musí nastať. V EÚ v skutočnosti nechcú počuť o uťahovaní opaskov. Modlia sa k HDP, aby im priniesol vyššie daňové príjmy, ktoré majú dobehnúť vysoké výdavky. Všemožne zakrývajú zlý stav bankového sektora. Masívne stimulujú produkciu zvyšovaním peňažnej zásoby. Je príliš málo dôvodov veriť, že tento postup môže byť udržateľný. Euro nepotrebuje euroval, ale presný opak. Hrozbu bankrotu. Len ten bude dostatočnou výstrahou tak pre bankový sektor, ako aj pre nezodpovedné krajiny. Preto nemôžeme v eurovale vidieť riešenie dnešných problémov.

*Niekto by mohol namietať, že poskytnutie záruky ešte neznamená reálny finančný výdavok. Lenže záruky sa budú započítavať do Maastrichtského dlhu, a keď dôjde na plnenie, Slovensko zaplatí najviac v pomere k daňovým príjmom. A práve schopnosť štátu vyberať dostatok daní je kritickým faktorom dôvery investorov.

Zdroj: INESS