O Grécko sa už dnes vôbec nehrá, akútnym problémom sú veľké krajiny ako Taliansko a Španielsko. Rozpad eurozóny by mal devastujúce účinky na európsky kontinent, píše v komentári pre český týždenník Ekonom bývalý minister financií Českej republiky Jiří Rusnok.
Bude to rok veľkej neistoty, súčasne však aj očakávania a nádejí. Dominantnou okolnosťou určujúcou rok 2012 z hospodárskeho hľadiska bude pokračujúca európska dlhová kríza. Tá vznikala niekoľko desaťročí a je de facto kombináciou rôznych hospodársko-politických zlyhaní európskeho štátu blahobytu konca 20. a začiatku 21. storočia. Je teda naivné domnievať sa, že bude vyriešená skokovo nejakým spektakulárnym záchranným opatrením.
Akútna stránka tejto krízy je zrejmá a spočíva v tom, že mnohé štáty EÚ a najmä eurozóny sú predlžené a ich dôveryhodnosť v očiach investorov povážlivo klesla.
Dlhy sa musia splatiť
Dnes sa nehrá o Grécko, ktoré už dávno prekročilo pomyselný Rubikon. Je nesolventné, nie je schopné sa v krátkom čase k platobnej schopnosti vrátiť a teraz sa len hľadá optimálna forma jeho skutočného bankrotu a neskôr pravdepodobne aj vystúpenie z formálneho zväzku eurozóny. (Tu upozorňujem, že to ešte nemusí znamenať, že sa aj v budúcnosti nebude v Grécku platiť eurom. Veď v niektorých postjuhoslovanských oblastiach sa eurom platí už dávno.)
Vráťme sa však k jadru akútneho problému. Tu beží o to, ako pomôcť veľkým ohrozeným krajinám, ako sú v prvom rade Taliansko a Španielsko, s financovaním ich dlhovej služby v situácii, keď trhy požadujú vyššie úrokové sadzby rádovo zvýšené o rizikové prirážky v porovnaní s referenčnou sadzbou nemeckých dlhopisov. Počty sú to jednoduché: ak má krajina (tu Taliansko) verejný dlh asi 120% v pomere k HDP a ak bude nútená po dlhšiu dobu platiť úroky (výnosy z pohľadu veriteľa) z týchto záväzkov vo výške povedzme sedem percent ročne, potom to znamená, že ročne bude musieť vyplatiť na tento účel ekvivalent 8,4% svojho ročného HDP v bežných cenách.
Aby sa aspoň podarilo stabilizovať pomer verejného dlhu k HDP na súčasnej úrovni, muselo by Taliansko nielen okamžite dosiahnuť vyrovnaný verejný rozpočtu, ale muselo by dosahovať prebytok takzvaného primárneho deficitu (deficitu, ktorý na strane výdavkov nezahŕňa výdavky na úroky z dlhu) vo výške uvedených 8 , 4%. Je nutné dodať, že tento požadovaný primárny prebytok by sa mohol znižovať, ak by krajina dosahovala pozitívny ekonomický rast.
Problém je teda kolosálny a pretože väčšina ostatných štátov eurozóny na tom nie je dramaticky lepšie, myslím, že nutne máme zamiesené na dlhé obdobie skôr hospodárskej stagnácie. Uvedené obrovské dlhy (priemer eurozóny v roku 2010 bol 85,3% a dlhy stále rastú) budú musieť byť splatené, ak neuvažujeme o nejakom mimoriadnom diskontinuitnom vývoji. Ich splácanie bude vyžadovať dlhý čas a výrazné úspory v rozpočtoch zadlžených krajín.
Európa to prežije
Na druhej strane nie som priaznivcom katastrofických scenárov, o ktoré dnes nie je núdza a ktoré už dokonca kvantifikujú dopad rôznych scenárov rozpadu Európskej menovej únie (EMÚ) do hlavných makroekonomických indikátorov.
Ak ide o kalibráciu týchto odhadov ,som veľmi skeptický - myslím, že sa vplyvy v diskontinuitných zlomoch dajú len ťažko odhadovať (na obe strany). Beriem vážne kľúčové posolstvo týchto prác, hypotézu, že prípadný rozpad eurozóny by mal devastujúce účinky na európsky kontinent (a nielen na neho).
Práve preto som presvedčený, že tento čierny scenár sa nenaplní. Budeme aj naďalej svedkami mobilizácie všetkých zdrojov európskych krajín na zvládnutie akútnej fázy krízy a súčasne budú pokračovať (donedávna nepredstaviteľným tempom) kroky na posilnenie fiškálnej integrácie jadra EMÚ. Oboje bude sprevádzané značnou bolesťou a teda aj krikom. Niektoré zákroky sa nepodarí na prvý pokus. Avšak EMÚ (respektíve jej výrazná väčšina) bude pokračovať aj naďalej, avšak jej inštitucionálne základy budú oveľa robustnejšie než dnes.
Jiří Rusnok
hlavný ekonóm ING Bank v Česku
Článok vyšiel v týždenníku Ekonom