Poučme sa z amerického vývoja (komentár)

USA sa síce vyhli hrozbe dočasného bankrotu či platobnej neschopnosti, lenže reputácia a dôveryhodnosť USA ako štátu je nenávratne (a fascinujúce je, že úplne zbytočne poškodená.

Mnohí z amerických politikov (predovšetkým v radoch konzervatívnej pravice) sa navyše ešte potľapkávajú po ramenách, ako situáciu báječne vyhrotili, a tešia sa, že celú vydarenú drámu, ktorá búra kredibilitu USA vo svete, zopakujú pred prezidentskými voľbami - teda za rok - pre veľký úspech znovu.

Nejde len o akúsi vnútroamerickú záležitosť, ktorá nemá dozvuky vo zvyšku sveta, prejavujú sa tu v plnej nahote trendy v politickej kultúre a ideológii, ktoré poznáme aj z iných častí sveta, teda aj u nás v Európe.    

Politici páchajú škodu

Predstava je taká, že politici sú dobrí na to, aby predpovedali krízové ​​situácie, nástrahy a zvody a kormidlovali štáty takým smerom, aby sa zbytočným stretom vyhli. Čakať takú kvalitu a predvídavosť by bolo predsa len príliš naivné.

Lenže dnes už ani neplatí, že politici sa zodpovedne snažia štáty zo zbytočných kríz a stretov vyviesť. A dokonca už neplatí ani predstava, že politici (parlamenty a vlády) sú neschopní, neproduktívni a sú zbytočným závažím, že si vystačia sami a že ekonomiky idú dopredu alebo živoria vlastne im napriek. Práve odoznená (na čas) politická kríza je príkladom toho, že politici sú dobrí na to, aby vyvolávali umelú a zbytočnú krízu a spôsobili štátu a ekonomike nenapraviteľné škody. Produktivita politikov je dokonca negatívna. Ešte pred mesiacom nikto nebral hrozbu amerického štátneho bankrotu vážne a Amerika si požičiavala lacnejšie než inokedy. Od roku 1962 sa dlhový strop v USA zvýšil osemdesiatjedenkrát a nikomu to neprekážalo. Laikom pripomeňme, že rozpočet (teda príjmy a výdavky) má Amerika dávno schválený.

Na európskej úrovni pozorujeme to isté v kríze eura. Politici nie sú schopní pomerne jednoduchú úlohu inštitucionálnej krízy eurozóny riešiť a preukázateľne kríze eura zhoršujú.

Vyhrotená polarizácia

Americká spoločnosť a politika je hlboko rozdelená a ostro a nezmieriteľne ideologicky polarizovaná. Preto neprekvapí, že aj recepty na vyvedenie Ameriky z ekonomickej a dlhovej krízy nie sú v prípade oboch ideologických táborov vôbec kompatibilné a majú v sebe de facto len minimálny potenciál pre kompromis.

Americká politika sa v tomto smere v posledných dvoch desaťročiach veľmi zhoršila (keď budeme abstrahovať od zahraničnej či vojenskej politiky, ktorá nie je témou tohto textu) a nič užitočné krajine nepriniesla. Americká ekonomika stále relatívne funguje, pretože predstavuje obrovský samohyb a pretože má funkčný inštitucionálny právny rámec, vládu práva a súdov a po.

Politici majú pocit, že sa im permanentná mobilizácia proti ideologickému nepriateľovi vypláca, že voliči chcú plamenný boj, a nie kompromisy.

Hocikto sa domnieva, že americkú politiku v tomto smere skazili médiá, ktoré vyžadujú politický boj a stret namiesto kompromisu, pretože boj, stret a dráma médiá lepšie predávajú ako nejaké upotené a zdĺhavé hľadanie kompromisu.

Problém je v tom, že časť amerických médií (Fox News, mnohé FM rádia) kope za jeden politický tábor (republikánov) a slávne denníky za druhý (demokratov). Lenže hľadať príčinu (môžu za to médiá, alebo politika) je ako pýtať sa, či bola skôr sliepka, alebo vajce. Isté je len to, že pokazené(a kaziace sa) médiá a dopyt po výsledkoch typu 1:0 nesú svoj diel zodpovednosti.

Ale pozor - toto predsa v strednej Európe tiež dobre poznáme! Takéto Maďarsko predstavuje dnes jednu z najrozdelenejších spoločností na svete.

Amerika zažila srdcervúco scénu s kongresmankou Gabrielle Giffordsovou, ktorá prišla hlasovať aj napriek tomu, že sa lieči s prestrelenou hlavou.

Trik s polarizovanou spoločnosťou, ktorú politici vlastne potrebujú k životu, prehliadnu len vzdelaní voliči. Preto si prestaňme robiť ilúzie o tom, že politici majú záujem na tom, aby bola spoločnosť vzdelaná. Čím budú ľudia hlúpejší, tým lepšie sa s nimi bude manipulovať (a umelo polarizovať), tým ľahšie sa z voličov stanú užitoční idioti, ktorí na fiktívny boj dobra so zlom (a rôzne mobilizácia) politickým stranám naletia.

Dlhový fundamentalimus

Časť politikov si v poslednej dobe uvedomila, že dlhový fundamentalizmus či akési nové protidlhové náboženstvo vlastne dobre predáva a zaberá. Aj ľudia, ktorí nevedia, aký je rozdiel medzi deficitu a dlhu, možno zaberú na zjednodušené heslá o tom, že dlhy sa majú zakázať a bez dlhov je človek slobodný. S tým súvisia aj všelijaké fundamentalistické návody na vyhladovanie štátu a pod. - tu už nejde len o strašenie bankrotom, ale dokonca o ochotu bankrot z ideologicko-mocenských dôvodov vyvolať.

Pokiaľ možno ani slovo o tom, že okrem škrtov je tiež potrebné zvyšovať dane. Na celom tom protidlhovom fundamentalizme je najhoršie to, ako je vlastne falošný. 1. Za americké dlhy môžu predovšetkým republikánske vlády. Demokrati rozpočty historicky vyrovnávajú. Napriek tomu sa mnohých voličov podarilo rýchlo presvedčiť o opaku a väčšina Američanov dnes vraj veria tomu, že dlhy nasekal Obama. 2. Republikáni sami schválili platný americký rozpočet, teda príjmy a výdavky, dlhové stropy sú smiešne.

Protidlhový náboženský fundamentalizmus a populizmus, samozrejme, vládne aj hocikde v Európe a súvisí s neschopnosťou riešiť krízu eura. Na druhej strane sa dane zvyšujú až príliš ľahko.