Aktuálna hrozba je naše najslabšie miesto

Jean-Baptiste Say, jeden zo zakladateľov klasickej ekonómie, sa preslávil aj formuláciou takzvaného "Sayovho zákona – Says Law", ktorý tvrdí, že ponuka vytvára dopyt. Tento zákon je jedným z východísk klasických, neoklasických, ale aj liberálnych názorov na fungovanie trhového hospodárska.

Autor a jeho nasledovníci pritom úplne zabúdajú na to, že majitelia práce a kapitálu si chcú časť spotreby odložiť vo forme úspor. Ak sú úspory z akéhokoľvek dôvodu príliš preferované pred spotrebou a následne úspory nie sú pretavené do investícií, hospodárstvo trpí nedostatkom dopytu. Aktuálne sa hospodárstvo v USA, EÚ a v Japonsku tak ako nikdy zameriava práve na úspory a samo seba dusí v deflačnom kolotoči. Ak k tomu pridáme demografický vývoj, jed, ktorý dnes spomaľuje hospodárstvo v rozvinutom svete, je takmer dokonalý.

V 30.rokoch minulého storočia Sir John Maynard Keynes v dôsledku takmer 10 rokov trvajúcej hospodárskej krízy v USA založil smer teoretickej ekonómie, ktorá poľudštila trhové hospodárstvo, a umožnila zmierňovať dopady deflácie na každodenný život obyvateľstva USA. Keynes navrhol výpadok spotreby obyvateľstva a investícií korporácií nahradiť spotrebou vlády.

Pekelné na keynesových názoroch je, že sa dobre počúvajú a voliči sú náchylní podporovať tieto riešenia. A tak ako väčšina dobrých úmyslov aj ten sa dnes neraz zneužíva na mrhanie štátnymi prostriedkami najmä na sociálne programy, pričom otec myšlienky preferoval najmä infraštruktúre projekty, ktoré následne podporia rast nielen dnes, ale aj vytvoria lepšie podmienky aj pre rast v budúcnosti.

Keynes paradoxne chápal, že deflácia je nepriateľom rastu, rovnako však vnímal aj infláciu. Pritom práve zástancovia zlatého štandardu, bojovníci proti inflácii by slabé miesto kapitalizmu ešte viac zviditeľnili, a skutočné krízy z 19.storočia, o ktorých sa dnes nepíše takmer nikde a kvôli ktorým vznikol aj Fed začiatkom 20.storočia, zažívali sporadicky aj dnes. Oproti ním je bankrot Grécka iba búrka v pohári s vodou. Centrálne banky by stratili schopnosť zarovnávať cyklickosť kapitalizmu, výkyvy by boli výraznejšie.

A tak aj do budúcna platí, že nahromadený dlh počas expanzie nie je možné splatiť bez prispenia inflácie počas spomaľovania rastu, najmä keď väčšina úverov z bank bola posudzovaná pri poskytnutí úveru za podmienok rastu a neraz pokles cien nehnuteľností, podnikov či iných nástrojov by mohol spôsobiť, že úver by prestal byť zo strany dlžníka splácaný.

Aktuálny deficit USA je dlhodobo neudržateľný, avšak aj na základe historických skúseností, ktoré potvrdzujú nasledujúce grafy, dnes akceptovateľný, aj keď v minulosti bol spojený skôr s vojenskými operáciami USA.