Veľa sa popísalo o "finančnej kríze" v Európe, menej o skutočných dôvodoch. Krajiny PIGS označené za pôvodcov krízy sa v nej ocitli najmä vďaka financovaniu bánk z Nemecka a Francúzka, pričom finančné prostriedky boli použité na spotrebu statkov aj z týchto krajín.
Keď sa v roku 1990 spojili západné a východné Nemecko, bol to historický moment. Od roku 1991 do roku 2001 sa obnova východného Nemecka prejavila na obchodnom prebytku Nemecka výrazným poklesom z viac ako 5 percent HDP v roku 1990 na nulu v rokoch 1991, 1992 a 1993.
Následne nemecký export ožil a dosiahol okolo roku 2000 úrovne spred zjednotenia. Nanešťastie, počas tohto medziobdobia sa 31.decembra 1998 určil výmenný kurz mien jednotlivých členov eurozóny k budúcej mene euru. Nemecká marka v tom období tak vďaka integračnému úsiliu východného a nemeckého Nemecka bola dočasne relatívne podhodnotená k iným menám.
Exponenciálny nárast prebytku Nemecka po zavedení eura v roku 2002 k 10 miliardám eur mesačne podhodnotenie marky pri vstupe iba potvrdzuje. V roku 2008 dosiahol v niektorých mesiacoch obchodný prebytok dokonca 20 miliárd eur mesačne.
Výraznú makroekonomickú nerovnováhu potvrdzuje tiež nemecký bežný účet, ktorý dnes dosahuje takmer 6 percent HDP. To už znamená pri takom veľkom HDP Nemecka výraznú nerovnováhu aj v celosvetom meradle, na čo začína poukazovať v posledných týždňoch aj Biely dom.
Zlou správou pre svetovú ekonomiku je, že tento prebytok nemecká priemyselná mašinéria dosahuje pri využití svojich kapacít iba na 81 percent a napriek tomu balansuje na pokraji recesie spolu s celou eurozónou.
Rusko, Saudská Arábia alebo Venezuela dosahujú prebytky vďaka exportu nerastných surovín najmä ropy. Nemecko, Japonsko a Južná Kórea ťažia skôr z exportu svojho rozvinutého priemyslu a relatívne nízkej spotrebe a vysokým úsporám.
Zdroj: wikipedia
A tak zatiaľ čo napätie v EÚ nateraz stíchlo, Berlín musí urýchlene nájsť spôsob, ako situáciu okolo svojho prebytku vyriešiť. Sťahovanie zlatých rezerv z New Yorku alebo Londýna medzi ne však určite nepatrí. Naopak zvýšenie vnútornej spotreby a výraznejší presun výroby do periférnych častí eurozóny áno. Ak k tomu nemeckí politici, bankári a priemyselníci čoskoro nepristúpia, posledným múrom chrániacim eurozónu do budúcna budú ešte výraznejšie fiškálne transfery v rámci nej, ktoré však určite nie sú tým najefektívnejším riešením.
Vladimír Gešperíkpredseda predstavenstva Capital Markets |