O Európe, o jej ekonomickom a sociálnom modeli i o jej modeli integračnom hovorím a píšem už dlho, takmer po celé posledné dve desaťročia, ktoré uplynuli od pádu komunizmu. Pre nás, ktorí sme síce v Európe vždy boli a nepríjemne sa nás dotýka, keď to tak niekto necíti, priniesol tento okamih začiatok možnosti podieľať sa na európskom vývoji aktívne, nielen sa naň pasívne pozerať cez železnú oponu.
Toto „pozeranie sa“ však napriek všetkému malo svoj efekt. Roky prežité v komunizme pre nás – možno paradoxne – neboli úplne stratené. Mnohé sme síce nemohli, no všeličo sme dobre pochopili.
Pochopili sme, čo znamená nesloboda a vďaka tomu sme do dnešných dní veľmi citliví, až precitlivení, na všetky symptómy, ktoré naznačujú začínajúce ohrozenie slobody. Pochopili sme iracionalitu všetkých pokusov štátu riadiť ekonomické procesy. Aj európsky integračný proces sme sledovali s veľkou pozornosťou. Videli sme jeho pozitívne stránky, a preto sme sa na ňom po páde komunizmu chceli podieľať, no videli sme aj jeho problematické stránky.
Všímali sme si, že v priestore nad úrovňou štátu nevyhnutne vzniká pre občanov nebezpečné, pre politikov však lákavé pásmo – ničím a nijako neodstrániteľné vákuum legitimity. To nás trápilo a trápi, a preto vôbec nepodceňujeme problém, ktorý býva v dnešnej Európe – trochu eufemisticky – nazývaný demokratický deficit. Považujeme to za problém mimoriadne vážny.
Dôsledkom toho je aj dnešná európska kríza, ktorá, samozrejme, nie je „len“ zvonka dobre viditeľnou dlhovou krízou eurozóny či problémom niektorých jej ekonomicky slabších a fiškálne menej zodpovedných členských krajín, ale ktorá je krízou európskej paradigmy, tak v rovine modelu európskej integrácie, ako aj v rovine európskeho ekonomicko-sociálneho usporiadania.
Politika môže byť len tam, kde je demokracia, to je na úrovni štátu. Na úrovni kontinentu politika byť nemôže. Žiadny európsky ľud – ako predpoklad demokracie a politiky – neexistuje a ani existovať nemôže. Politiku, prihliadajúcu na európsky celok, môžu robiť len politici v jednotlivých európskych krajinách, ako doplnok svojej politiky domácej.
Už teraz je cena (náklad) dnešného systémového usporiadania Európy obrovská a táto cena nebude narastať lineárne, ale exponenciálne. Jean-Claude Trichet povedal, že celé ďalšie desaťročia nedôjde v Európe k inflácii. To je pôvabný výrok, politicky korektný, pretože politicky nekorektný výrok by znel – čo je to isté – celé desaťročia nebude v Európe žiadny ekonomický rast, bude celé desaťročie stagnácie. To je cena za neliberálne experimenty Európy, resp. tých európskych neliberálnych politikov, ktorí obsadili európske inštitúcie.
Stále opakujem, a moja skúsenosť s transformáciou krajiny od komunizmu k politickej demokracii a trhovej ekonomike to len zosilňuje, že nevyhnutná a neodkladná zmena môže v Európe prísť buď ako „pripravená politická zmena“, alebo ako niečo, čo prebehne spontánne, a preto nevyhnutne konfliktne a chaoticky. Náklady tohto druhého riešenia by, samozrejme, boli oveľa vyššie. Uvedomujú si to takto silne európski politici?
Cesta z dnešnej európskej krízy vedie len cez obnovenie občianskych a ekonomických slobôd, napriek obmedzeniam neúnosného bremena sociálneho štátu a rovnako neúnosných environmentalistických záťaží ekonomiky, cez presadenie ekonomickej liberalizácie, deregulácie a desubsidizácie.
Všetci si predsa ešte pamätáme (alebo by sme si aspoň pamätať mali), že tá časť Európy, ktorá bola objektom centralistického riadenia a plánovania spojeného s neslobodou človeka – bola nevýkonná, zatiaľ čo jej druhá časť, tá slobodnejšia, na tom bola neporovnateľne lepšie. Vo chvíli, keď sa EÚ začala premieňať na centrálne riadený projekt a na priestor pre sociálne inžinierske pokusy, zastavila sa. Nič iné v tom nie je.
Veľký britský historik Arnold Toynbee napísal, že civilizačná samovražda nastáva, keď ľudia prestávajú inovatívnym spôsobom reagovať na výzvy, ktoré pred nimi stoja. Sme presne v tejto situácii.
Václav Klaus, prezident Českej republiky
Uverejnené so súhlasom autora. Celý text nájdete na http://www.klaus.cz/clanky/3041
Kto je Václav Klaus
Vyštudoval obchod na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. Do politiky vstúpil v roku 1989. Bol československým ministrom financií a podpredsedom vlády. Českým premiérom bol v rokoch 1993 až 1997. Od roku 2003 je prezidentom Českej republiky. Vydal niekoľko kníh. Uverejnený text je z predslovu ku knihe Sauver les démocraties en Europe, ktorá vyšla tento rok vo Francúzsku.