Neprešli ani dva týždne od hviezdnej chvíle slovenského parlamentu a Európsku úniu môžeme sledovať v novom režime. Fakt, že malé (prípadne nové) členské štáty nikdy nemali takú váhu ako veľkí (či starí) hráči, je známy už dlhšie. No spôsob, akým tí silnejší svoju pozíciu využívajú, nikdy nebol otvorenejší a viditeľnejší. Hoci slovenské porovnania s Írskom, ktoré vyšli spolu so slnkom po páde vlády, neobstoja, duo Sarkozy – Merkelová jasne ukazuje, že menších partnerov v eurozóne majú za kulisu. Dohodu, ktorú mali do stredy dosiahnuť, predložili včera ako polotovar na stôl ostatným.
Pád do integrácie
Malá útecha je, že naša krajina na úroveň Írska nepadla. Únia mala vraj Bratislave, rovnako ako Dublinu pred rokmi, nanútiť druhý pokus s tým jediným správnym výsledkom. Lenže v Írsku hlasovali ľudia v referende a Lisabonskú zmluvu väčšina prvýkrát odmietla. Na Slovensku hlasovali poslanci, a dodatok k eurovalu neodmietli. Proti hlasovalo menej zástupcov ako za, akurát ich nebolo 76. Smer si len zahral vysokú politickú hru, ktorú si mohol dovoliť, pretože za akýkoľvek výsledok z opozičnej lavice politickú zodpovednosť nenesie. Skúseného pozorovateľa by to nemalo prekvapiť.
História sa málokedy píše tak rýchlo ako v týchto mesiacoch. A proroctvá o tom, že eurozónu, prípadne celú úniu, čaká buď hlbšia (fiškálna až politická) integrácia alebo rozpad, sa ďalej napĺňajú. Pred časom sa šéf Európskej komisie Barroso nahlas zamyslel, či by štáty nemali úplne upustiť od jednomyseľného rozhodovania v únii. Čo by v podstate znamenalo vzdanie sa ďalšej časti suverenity v tých oblastiach, kde zatiaľ ešte mali členské štáty právo veta. Totiž ak nejaký návrh nemôžete blokovať a zvyšok vám ho väčšinovým hlasovaním môže vnútiť, so suverenitou to nič spoločné nemá.
K transferovej únii postrčili eurozónu aj ministri financií Veľkej Británie, Kanady a USA. Tým, že nateraz odmietli ďalšiu pomoc s dlhovou krízou prostredníctvom Medzinárodného menového fondu. Eurozóna má podľa nich dosť peňazí na to, aby si s problémom poradila sama. Americký financmajster Geithner pritom poznamenal, že ak sa Nemci a Francúzi dohodnú, „môžu sa udiať aj veľké veci“. A dohodu na zvýšenej kapacite eurovalu a rekapitalizácii bánk podmieňujú Nemci kontrolou rozpočtovej politiky jednotlivých štátov. Zdá sa teda, že cesta k hlbšej integrácii je taká strmá, že malé štáty ňou nemôžu prejsť pomaly. Do takej hĺbky sa dá iba spadnúť.
Slovenská voľba
Mieru, do akej Slovensko dokáže ovplyvniť smerovanie Európskej únie, nemohla Radičovej vláda ani lepšie ilustrovať. Miklošove podmienky neplatia, euroval sa opäť nafukuje. Federalizácia na polceste.
Lenže ak pozorovateľ pripustí, že malý štát musí sklopiť uši, inak po nich dostane, potom má tento malý štát len dve možnosti. Zostať v menovej únii, alebo z nej odísť (pozor, menová únia nie je to isté ako Európska únia). Ani Sulík si nemôže myslieť, aj keby po marci 2012 zostavil vládu zázračne sám, že križiackou výpravou proti eurovalu zastaví vývoj diktovaný Nemeckom a Francúzskom. Slovensko teda čaká budúcnosť v eurozóne, ktorá bude menej demokratická a rozhodovať budú čoraz viac tí, ktorí voľbami nikdy neprešli.
Volič a občan sa, aspoň do marca, môže zamýšľať, dokedy je pre Slovensko prospešné zotrvávať v takom spolku. Či napríklad Čechom (Švédom) nie je bez eura lepšie. A tiež, či krajine napokon všetky tie finančné a morálne škody, spojené napríklad aj s návratom Smeru a spol., stoja za to.
Prosperitu krajiny totiž stále ovplyvňuje domáca politika omnoho viac ako euro. Spoločný trh a voľný obchod, na ktorý sa odvolávajú zástancovia valu, je zasa platný pre celú úniu, nielen tých, čo platia eurom. A ak by už malo prísť k najhoršiemu, aké sú šance, že únia sa rozsype, no eurozóna ostane nedotknutá?
Pavol Baboš, spolupracovník HN