Nový záchranný balík ohúril minulý týždeň nielen prítomných novinárov, ale aj finančné trhy. Dokonca tak, že sa natíska otázka, nakoľko sa na jeho príprave podieľali ekonomickí a do akej miery marketingoví experti. No ako nadšenie ochladlo, druhý pohľad na grécku záchranu vyvoláva viac otáznikov, než dáva odpovedí. A klasik môže pokojne utrúsiť, že Európska únia pripravila opäť „typicky európske“ riešenie. Ktoré navyše smrdí porušovaním vlastných pravidiel.
Za najlepšiu správu bolo považované zapojenie súkromných bánk a investorov. A zatiaľ čo minister Mikloš včera na týchto stránkach chválil opatrenie ako správny signál (a mal pravdu!), britský Financial Times priniesol zoznam európskych bánk, ktoré držia miliardy toxických gréckych eur a do plánu na záchranu Atén sa váhajú zapojiť (okrem iného rakúska Erste, matka Slovenskej sporiteľne). Dobrá otázka je, či ich môže niekto skutočne prinútiť.
Na ťahu dlžníci
Hoci sa to v Európskej únii často nevypláca, buďme na chvíľu optimisti. Povedzme, že sa všetky dotknuté banky zapoja. Podľa rôznych scenárov sa môže grécky dlh znížiť z odhadovaných približne 170 percent pod hranicu 150 percent hrubého domáceho produktu. Aj tak však budú musieť aténske vlády ešte niekoľko ďalších rokov tvoriť rozpočtové prebytky a zároveň zabezpečiť ekonomický rast, aby sa dlh zmenšoval. A po nich Dublin, Lisabon, Madrid, Rím...
Výsledná dohoda z Bruselu tak dostáva ďalšie rany dôveryhodnosti. Keď už európske špičky riskovali de facto bankrot Grécka (už potvrdené ratingovými agentúrami) a vlnu odporu domácich voličov, prečo sa neodhodlali na výraznejšiu reštrukturalizáciu v štýle raz a poriadne? Navyše, kto naozaj verí, že toto riešenie je „len a iba pre Grécko?“ Nevysiela práve takáto dohoda, rečou Ivana Mikloša, signál Portugalsku, že vďaka rozšíreným právomociam eurovalu už nemusí tak tvrdo reformovať, a nejaké dlhy mu budú nakoniec predsa len odpustené?
Boj o Európu
Radičová s Miklošom majú pravdu, ak hovoria, že táto hra je o Európe. Dôležité bude, aby získaný čas koalícia čo najlepšie využila a ujasnila si, akú úniu vlastne chce. Lebo v Bruseli sa už nikto naivne nepýta, či sa na účet poskladajú daňoví poplatníci. A nikto súdny v únii už nepochybuje o smerovaní minimálne eurozóny k spoločnému hospodárskemu „dozoru“. S tým, že jeho šéf dostane nálepku ministra financií Európskej únie.
Otázky, na ktoré musí Bratislava odpovedať, majú už viac technický charakter. Aký sankčný mechanizmus sa presadí v rámci tzv. six-packu? O čom necháme raz rozhodovať ministra financií Európskej únie? Komisii aj mnohým europoslancom je už dávno jasné, že na starom kontinente sa pomaly vytvára dvojrýchlostná Európa. A Cameron sa nechal počuť, že Britom vôbec neprekáža, ak nebudú „v jadre“.
Dohody strán
S prižmúrenými očami sa dá povedať, že dohoda dáva politikom čas na to, aby sa rozhodli, akú Európu chcú, a do ktorého z dvoch okruhov sa zaradiť. Sulíkove reakcie sú v tomto svetle pozadu. Pretože možnosti sú, zdá sa, iba dve. Nikto nemôže chcieť výhody klubu bez platenia členského poplatku. Každá z ciest prináša náklady, ako aj nepríjemné politické obete. Niektorým sa dá vyhnúť, ako ukazuje príklad Nemecka. Podľa kuloárnych informácií Merkelovej postoj zmenila až neverejná dohoda CDU-CSU s opozičnou SPD o vzájomnom neútočení v záležitostiach týkajúcich sa eura.
Pravda, na Slovensku sú stranícke vzťahy trochu iné. No pred silnými vyhláseniami by však mala mať každá strana zrátané, koľko bude republiku stáť jej preferovaná možnosť. Navyše, ak chcú súčasní koaliční lídri pri tvorbe pozícií urobiť čo najviac pre Slovensko, nemali by zabúdať aj na to, kto bude pravdepodobne vládnuť po nich.
Pavol Baboš, spolupracovník HN v Bruseli