Harvard Business Review má zaujímavú analýzu, v ktorej sa píše, že paralely medzi Španielskom a Írskom sú do očí bijúce. Pritom to tak byť nemusí a byť by to tak ani nemalo. Írsko nie je prípad, kde škrty a prevzatie záruk za bankový sektor krásne fungujú, ale ide skôr o varovný príklad. Ekonomický rozmach v oboch krajinách bol financovaný predovšetkým cez úvery zo zahraničia, takže bilancie bánk sú teraz plné zlých úverov - ruka v ruke s tým, ako sa ceny aktív zrútili.
Obe vlády napumpovali miliardy do chorých bánk. Obaja premiéri sa sústreďujú predovšetkým na získanie dôvery trhov. To síce kúpi čas, ale nevyrieši problém.
Pred krízou mali obe krajiny obdivuhodne nízke dlhy. Finančný sektor v Írsku bol však nafúknutý, aktíva bánk predstavovali 400 percent HDP. Anglo Irish Bank požičala do nehnuteľností za rok 2007 polovicu HDP. Potom čo vláda prevzala záruky za banky, zvýšil sa írsky štátny dlh štyrikrát. Domáci dopyt sa ešte nespamätal.
Rozsah bubliny v Španielsku je len väčší. Stavebníctvo činilo 16 percent HDP, s nadväzujúcimi odvetviami možno 14 percent. Pôžičky na bývanie dosiahli v roku 2007 102 percent HDP a pod A pôžičky developerom 50 percent HDP.
Zahraniční držitelia dlhopisov španielskych bánk by mali pocítiť, že investovali zle, a Španielsko by nemalo pristúpiť na rovnaké podmienky ako Írsko.
Edward Hadas na Reuters upozorňuje, že kríza eura je niekedy prezentovaná ako nekonečný reťazec technokratických riešení a nezrozumiteľných skratiek, ako je navyšovanie záchranného valu EFSF alebo ESM či rôzne rekapitalizácie bánk pripomínajúce akúsi finančnú alchýmiu. V skutočnosti ide o drámu nefunkčnej európskej rodiny národov. Grécko je strýko, ktorý sa nikdy neusadí a nevychádza s peniazmi a nikdy s nimi vychádzať nebude, hoci už je dospelý. Španielsko je potomok, ktorý už začal konečne chodiť do školy, ale stále nechce zmeniť svoje spôsoby. Taliansko je talentovaný nezbedník. A Nemecko je prísny suchár, starší brat, ktorý nemá pochopenie preto, aby riešil niečiu nezodpovednosť, aj keď to nakoniec väčšinou vzdá.
Je to rodinný boj o to, čo je správne a čo je zlé, pretože dlhové otázky vždy dvíhajú témy morálky. A keby tu nebola otázka morálky a témy boli len technické či technokratické, potom tiež nie je vlastne žiadna kríza...
Jan Macháček
komentátor Respektu