Lídri väčšiny európskych krajín ich vedú v ústrety ekonomickej katastrofe, ktorá môže byť spojená s nedozernými sociálnymi následkami. Vývoj ekonomických ukazovateľov usvedčuje politikov z nezvládnutia svojej úlohy. S výnimkou dvoch sa krajiny Európy čoraz viac zadlžujú. Podľa Eurostatu ku koncu roka 2011 dlh Európskej únie stúpol na približne 10,5 bilióna eur. To je v porovnaní s rokom 2005 nárast o vyše polovicu. Na Slovensku to bolo zo 16,8 miliardy na 30,4 miliardy eur, čo je o 81 percent viac.
Politici v rámci krátkodobej motivácie, zameranej na získanie hlasov voličov, dlhodobo prijímali rozhodnutia spojené so zvyšovaním sociálneho blahobytu na účet budúcich generácií. Dnešok je dôkazom, že to bolo krátkozraké a priviedli krajiny Európy do slepej uličky.
Doterajší život nad pomery bude potrebné reformovať, pretože prebujnené systémy verejnej správy, nákladné zdravotnícke služby, nekvalitný vzdelávací systém, veľkorysá sociálna starostlivosť a dôchodkový systém zápasiaci s dôsledkami starnutia populácie sa už nedajú financovať z daní, odvodov a pôžičiek. Situácia sa bude vinou nepriaznivého demografického vývoja zhoršovať. Podiel obyvateľov starších ako 65 rokov sa v Európe do roku 2050 zvýši na približne 28 percent celkovej populácie, čo je v porovnaní s dneškom nárast o tri štvrtiny. Na Slovensku sa očakáva ešte radikálnejšie starnutie, keď podľa prognóz sa očakáva nárast zo súčasných 13 na vyše 30 percent v roku 2050.
Na riešenie problémov spojených so zabezpečením existujúcej úrovne sociálneho blahobytu v budúcnosti nebudú mať krajiny v rozpočtoch dostatok financií. Bohužiaľ existuje množstvo európskych politikov, ktorí majú okolo seba veľa falošných ekonomických našepkávačov a ktorí s úplnou vážnosťou vidia spásu vo zvyšovaní daní.
Lenže štáty únie na financovanie svojich aktivít míňajú vyše 50 percent HDP. Ďalšie zvyšovanie daní a odvodov nielenže znamená menej efektívne využívanie statkov, ale neprinesie ani očakávané príjmy do rozpočtov a bude mať demotivujúci účinok. Vlády svojou politikou daní a ich rozdeľovania trestajú ľudí za úspešnosť a podporujú príživníkov. Ľudia zistia, že je pohodlnejšie byť platení z daní než ich platiť. Lenže zvyšovanie počtu tých, čo žijú z daní, má svoje prirodzené hranice, ktoré ak sa prekročia, systém sa začne rúcať.
Návrat zo slepej uličky sa dá dosiahnuť len radikálnymi opatreniami, ktoré sa dajú zhrnúť do tézy: Európa potrebuje menej štátu. Je to logický záver, ktorý vyplýva zo skutočnosti, že doterajší vývoj založený na posilňovaní štátu, so súbežným a sústavným deformovaním trhu, doviedol krajiny do ekonomického a sociálneho marazmu. Štát nedokáže tak efektívne alokovať vzácne zdroje, ako to dokáže štátom nedeformovaný trh. Preto bude nevyhnutné zbaviť trh všetkých nánosov etatistických deformácií a obnoviť efektívnu prerozdeľovaciu funkciu trhu s rozšírením jeho pôsobnosti. V tejto súvislosti navrhujem niekoľko riešení.
Spoluprácu krajín Európy treba preto riešiť len v rozsahu medzinárodnej zmluvy o európskom ekonomickom priestore, a to bez asistencie extrémne drahých bruselských úradníkov.
Finančný systém je potrebné postaviť na menách krytých komoditou a oddelení investičného bankovníctva od depozitného s uplatnením princípu stopercentných rezerv.
Funkcie štátu by sa mali obmedziť na zabezpečenie práva (spravodlivosti), obranu a reprezentáciu navonok. Odporúčam tiež privatizovať vysoké a stredné školstvo, ako aj poskytovanie zdravotníckych služieb.
Verejnú správu je potrebné oklieštiť a zároveň zvýrazniť úlohy miestnej samosprávy pri koordinovaní aktivít podnikov a občanov. Rozsah daňového systému by sa mal zredukovať na daň z hlavy, ktorá by sa vyberala na úrovni municipalít. Štátne dôchodkové systémy navrhujem transformovať na systémy rodinného sporenia s dobrovoľným poistením. Politické systémy krajín by sa mali transformovať na zastupiteľské demokracie na úrovni obcí, resp. municipalít.
Rudolf Požgay, Slovenská asociácia pre znalostnú spoločnosť