V tieni zákona, na základe ktorého by Slováci mali euru poskytnúť záruky za 11 percent hrubého domáceho produktu, sa ocitol na zozname rokovania vlády návrh na redukciu neefektívnych účelových zariadení, resp. zabezpečenie ich efektívnejšej prevádzky. Hotely, rekreačné zariadenia, penzióny, ale aj chaty. Tento dokument nie je z pohľadu znižovania deficitu veľmi dôležitý, je však chtiac-nechtiac výstižnou ilustráciou toho, ako sa vo verejnej správe dnes (ne)šetrí.
Slobodné rozhodnutia
Návrh obsahuje informáciu, že rezorty a ich podriadené inštitúcie sú ochotné vzdať sa 60 zariadení, t. j. 18 percent z ich celkového počtu. Figurujú medzi nimi najmä chaty, školiace strediská či unimobunky. Žiadny veľký výpredaj sa teda nekoná.
Slovíčko „ochotné“ pritom zodpovedá skutočnému stavu. Samotné rezorty vybrali zariadenia na zrušenie. V slovenskej verejnej správe, zdá sa, šetrí dobrovoľne.
Ekonomická analýza, audit, hodnotenie efektívnosti či benchmarking sa nekoná. Nevieme, koľko stoja rekreačné zariadenia daňového poplatníka, alebo to, či je prevádzka plne hradená zo sociálneho fondu zamestnancov. Nedozvieme sa, aké sú priemerné náklady na jedno lôžko, rokovacie miesto, energie, koľko sa dá získať odpredajom týchto zariadení.
Svetlým bodom návrhu je akurát podnet ministerstva financií, ktoré požaduje zriadenie centrálneho registra, v ktorom by boli aktualizované voľné kapacity a rezorty by boli povinné využiť najprv tie, až potom objednávať v súkromnom sektore. Keď však ide o majetok, rezorty „centrálne“ riadenie radi nemajú.
Spomeňme si na návrh bývalého ministra financií Počiatka, aby sa centrálne spravovali voľné kapacity štátnych nehnuteľností. Zapadol prachom, vládne kniežatá chcú byť na vlastnom neobmedzenými panovníkmi. A tak sa dá predpokladať, že skončí aj tento celkom rozumný návrh a 260 zariadení so zhruba 4 000 lôžkami bude naďalej zamestnávať desiatky zamestnancov s nákladmi niekoľko miliónov eur ročne.
Potemkinovské škrty
Vláde ako zboru ministrov v tomto smere chýba odhodlanie a razancia krízového manažéra. Podobným výsledkom skončilo škrtanie medzi príspevkovými a rozpočtovými organizáciami. Aj v tomto prípade bol zvolený „dobrovoľný prístup“. Ministerstvá mali samy určiť čiernych Petrov vo vlastných vodách. Výsledok nestojí za komentár.
Nulový výsledok bol dosiahnutý aj v snahe znižovať počet zamestnancov. Ministerstvá poškrtali neobsadené pracovné miesta, niekde aj znížili platy, mzdové náklady majú klesať. Pri pohľade na celkové čísla sa však neprepúšťalo, podľa návrhu rozpočtu na rok 2012 by malo byť v štátnej správe viac zamestnancov ako v roku 2010. A to všetko v situácii, keď štát hospodári so schodkom, ktorý dosahuje 15 percent príjmov štátu. Slovenskí politici totiž vnímajú súčasný stav ako mierne zhoršenie inak dobrej situácie.
Aj taký je výsledok dlhodobého pôsobenia nešťastného maastrichtského kritéria povoľujúceho schodok troch percent HDP. O potrebe vyrovnaného hospodárenia sa preto u nás nediskutuje. Ministerstvo financií síce každý mesiac píše správy o tom, koľko sa podarilo ušetriť, no akosi zabúda na to, s kým sa porovnáva.
Nafúknuté dedičstvo
Nafúknutý rozpočet z rokov 2009 a 2010 bol výsledkom hodovania počas neopakovateľného hospodárskeho rastu a daňových príjmov. Ak je dnes chod štátu o 7,5 percenta lacnejší ako pred rokom, znamená to, že sa podarilo odstrániť všeobecne viditeľné plytvanie, ako napríklad financovanie neobsadených pracovných miest, alebo netransparentné obstarávanie.
Skutočné šetrenie ešte nenastalo. Diskusia o efektivite štátnych úradníkov, užitočnosti vykonávaných úloh či potrebe inštitúcií sa ešte len musí začať. Lastovičkami s pozitívnymi správami sú informácie o takmer 30-percentných úsporách na správu licencií od Microsoftu. Na stole je podobný návrh na úspory od ďalšieho IT dodávateľa, spoločnosti SAP.
Centralizácia tam, kde má zmysel, dokáže ušetriť desiatky miliónov eur. Účtovné služby či správa hardvérového vybavenia ostávajú stále nedotknuté. Spolu s upratovaním v prevádzke treba konečne spustiť upratovanie v transferoch jednotlivcom v rámci sociálnej a rodinnej politiky. Na tomto poli sa dosiaľ nešetrilo. Priestor na úspory stále existuje, potrebné je však skutočné odhodlanie a spoločný postup. Politikom to treba pripomínať vždy, keď volia ľahšiu cestu formou zvyšovania daní.
Kto je Radovan Ďurana
Autor absolvoval Fakultu manažmentu UK v Bratislave so špecializáciou na finančný manažment. Neskôr pracoval v komerčnej banke v zahraničí ako analytik. Ako spoluzakladajúci člen pôsobí v Inštitúte ekonomických a spoločenských analýz INESS. Zaoberá sa verejnými financiami, sociálnym systémom a energetikou. Je spoluautorom viacerých publikácií a spolupracuje so zahraničnými analytickými a prieskumnými inštitúciami.