Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
09.01.2013, 00:00

Procházka píše: Pískať si na vlastnej fujare

Radoslav Procházka, Snímka: HN/Štefan Puškáš
Zdroj: HN/Štefan Puškáš
Pred druhým kolom ostatných prezidentských volieb sa objavili letáky, podvodne pripisujúce Ivete Radičovej dohodu na autonómii pre maďarskú menšinu. Na druhý deň boli tieto letáky inzerované v regionálnej tlači, na objednávku firmy, ktorú si podľa slov jej šéfky „najala agentúra, ktorá robí kampaň Ivanovi Gašparovičovi“ (SME, 27. 3. 2009).

V každej spoločnosti so základnou sebaúctou by to pre kandidáta, v prospech ktorého sa podvádzalo, znamenalo faktický koniec volieb. U nás to viedlo k výraznému nárastu hlasov v jeho prospech. Polovici národa étos umakartovej krčmy nie že neprekáža, ona si ho vypýtala. Otázka znie, či to pre tú druhú polovicu má byť dôvod prijať ho za svoj.

Pozri, kto sa hanbí
Verejná objednávka na razantný postup voči prezidentovi republiky dnes nepochybne existuje. Pokušenie tejto objednávke vyhovieť je veľké. Akokoľvek nepopulárne to práve v mojej cieľovej skupine je, trvám na tom, že práve opozícia by obžalobu prezidenta iniciovať nemala.
Mojím hlavným dôvodom je, s prepáčením za pátos, starosť o štát. Jasné, chápem, ako veľmi mu ubližuje jeho súčasná mocenská reprezentácia, ako bezmocne sa cítia ľudia, ktorí étos umakartovej krčmy nevyznávajú, a ako zúfalo potrebuje opozícia preukázať schopnosť dohodnúť sa na spoločnom postupe.

Lenže verejná služba nemá byť naháňaním „like-ov“, líderstvo nespočíva v detekcii aktuálnych poryvov ľudového vetra a skratky sú manifestáciou slabosti. Aj tí, ktorí za obžalobu horlia najhlasnejšie, jedným dychom priznávajú, že podaná nebude. Cieľom má byť predviesť prezidenta národu v celej jeho smutnej paráde, dať mu príležitosť znova raz sa poriadne strápniť, ukázať, ako sťa taký starý cirkusový medveď nemotorne padá z bicykla. Proti gustu žiaden dišputát, akurát mi to príde ako sado-maso, lebo niektorým horlivcom nebude spod toho masla, čo majú na hlave, vidieť ani vlas.

Bieli pasažieri
Demokracia žije zo silnej strednej triedy a strednej triede sa darí iba v demokratickom právnom štáte; v režime, kde platia pravidlá, kde sa dá spoľahnúť na to, že ich štát vynúti a kde preto má význam ich dodržiavať. Dnes nám vládne partia, ktorej sú pravidlá na ťarchu a ktorá strednej triede berie, aby časť z toho, čo vzala, rozdala na najvrchnejšom poschodí a časť použila na pestovanie závislosti na tých spodných poschodiach. Vládne nám právom, preto, že pravica v priamom súboji, aj v roku 2009, aj o tri roky neskôr, dostala výprask.

Vylízať sa z neho sa nedá tak, že si monokel pod okom prelepíme pirátskou páskou a spoza povrazov budeme na súpera „fľusať“ papierové guľôčky. To musí človek vstať a počkať si na gong do ďalšieho kola.

Demokracia, v podobe, v akej si ju tie dve Slovenská, ktoré tu žijú, navzájom dopriali za ostatných dvadsať rokov, je pod čoraz väčším tlakom, sprava aj zľava, zhora aj zdola. Pozorujúc na jednej strane sociopatov, ktorí z lóží a skyboxov organizujú lúpeže spoločného majetku, a na druhej strane zatrpknutých ľudí, presvedčených, že existujú obedy zadarmo, len ich treba rozdať, prestávame veriť, že súčasný režim je efektívny, spravodlivý a náš. Čiernych pasažierov už je toľko a riziká, ktorým sa cestovaním na cudzí účet vystavujú, sú také vzdialené, že aj my ostatní strácame motiváciu k vernosti základným pravidlám.

Vďaka občanom
Lenže pridať sa k čiernym pasažierom znamená dopriať im väčšinu a rezignovať z vlastných víťazstiev – tých, na konci ktorých vy zostávate rovnakí, ale meníte svoje okolie, namiesto tých, v ktorých sa okolím necháte zmeniť na jeho obraz. Gašparovič nie je hlavou tohto štátu napriek jeho občanom, ale vďaka nim. Keď ho ľudia druhýkrát zvolili do úradu, povedal „ale sme im dali, boha, novinárom“. V skratke tým vystihol spôsob, akým si tu oné dve Slovenská nažívajú: ale si to dávame, raz jedni druhým a potom naopak, jeden tábor presvedčený o svojej morálnej prevahe a slepý nielen k vlastným zlyhaniam, ale aj k akejkoľvek symbolike, druhý k zlyhaniam „svojich“ úplne ľahostajný a práve v symboloch hľadajúci vykúpenie z reality.

Je čoraz zrejmejšie, že sa tí, ktorí máme štyridsať a menej, ešte za svojho života dočkáme zmeny tohto režimu. Akokoľvek sa vám to dnes nechce veriť, pravdepodobne to bude zmena k horšiemu. Záleží na všetkom, čo robíme a každý jeden čin nás ako spoločnosť buď lepí dokopy, alebo, naopak, rozleptáva. Čím neskôr sa rozložíme úplne, tým dlhšie môžeme vlastné deti učiť ilúzii, že sa oplatí byť slušný. Áno, je to tu dnes ilúzia, ale nádej na to, že z nej raz bude realita, zahynie až vtedy, keď stratíme ochotu ju pestovať.

Kto je Radoslav Procházka
Absolvent Yale Law School a Univerzity Komenského v Bratislave. Je poslanec a podpredseda Ústavnoprávneho výboru NR SR, advokát, vysokoškolský pedagóg a člen KDH. Venuje sa otázkam teórie a filozofie práva, ústavnoprávnemu porovnávaniu a právnym aspektom európskej integrácie.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.