V štandardnej demokracii je bežne súperom a kontrolórom vlády politická opozícia. Slovenská skutočnosť je však iná, prevrátená doslova naruby. Jednofarebná vláda Smeru sa pri svojich krokoch nemusí obávať domácej kritiky v Národnej rade. Dôležitejšie bude, čo si pomyslí Brusel.
Predpovedať však vzťah vlády Fico 2 s Bruselom iba na základe skúsenosti Fico 1 je chybou. Ak je možnosť, že nový premiér sa zmenil a poučil, tak o únii to platí určite. Krízové časy naučili EÚ priškrtiť vlastnému členovi eurofondy a lídri eurozóny zistili, aké to je vymeniť zvoleného premiéra za úradnícku vládu, ak robí problémy (Berlusconi či Papandreu to radi potvrdia).
Hoci Slovensko predsa len nie je Taliansko. S výnimkou eurovalu, ktorého opakovanie štyri roky nehrozí, nikdy nevytŕčalo z priemeru. Na rozdiel od Litvy nehrozí blokovaním všetkého, čo má v názve Rusko, a na rozdiel od Nemecka nemusí Ústavný súd v Košiciach rozhodovať o každej dohode, zmene či dodatku.
Poslušnosť a peniaze
A tak to zjavne ostane, aspoň na politickej úrovni, i naďalej. Ministri prvej Ficovej vlády nemali ambície hrať aktívnu úlohu v Európskej politike (nerátajme zvýšenú aktivitu po stanovení konverzného kurzu) a niet dôvodu očakávať teraz opak. Brusel tak v Robertovi Ficovi nájde spoľahlivého partnera, ktorý vonku podpíše a doma ratifikuje všetko, čo rada alebo komisia predloží.
Avšak predstava, že Fico bude nadbiehať EÚ z dôvodu, že začal veriť jej hodnotám a konvertoval na demokratickú vieru, je mylná. Motívy sú praktickejšie. Smer si uvedomuje, že fondy EÚ môžu pomôcť nielen Slovensku v boji proti kríze, ale aj strane plniť sľuby o istotách. Dôležitosť eurofondov budúci premiér Hospodárskym novinám už potvrdil, keď v rozhovore naznačil, že na ich plynulé čerpanie by mohol vytvoriť aj ministra bez kresla.
Signály, ktoré predseda Smeru vysielal krátko po voľbách, naznačujú, že sa od roku 2006 nepochybne naučil pozerať sa za roh, ba až za hranice. Vie, že bezproblémový tok peňazí z Bruselu je možný, len ak sa bude správať vzornejšie ako južnejšia vetva Európy. V tomto duchu treba čítať aj jeho vyjadrenia o snahe dodržiavať fiškálne pravidlá EÚ či tie o strachu z finančných trhov.
Obchodní partneri
Pozor, ochota prevziať rozpočtové či dlhové záväzky po Radičovej vláde však ešte nič nehovorí o tom, čo sa bude diať v zdravotníctve či školstve. Neznamená to, že zrazu bude každé obstarávanie krištáľovo čisté. A už vôbec nič neprezrádza o postojoch a krokoch novej vlády v oblasti justície, menšín či občianskej spoločnosti.
Európska komisia totiž nie je žiadny strážny anjel európskych hodnôt, ktorý poletuje nad strednou Európou. Spomienka na Maďarsko pekne ilustruje, že aj v EÚ sú peniaze neraz silnejší motív. Napríklad keď Orbán presadil cenzúru cez nový tlačový zákon, Brusel bol ticho. Až zmena statusu centrálnej banky a čarovanie s rozpočtovým deficitom pomocou znárodnených dôchodkových úspor rozhýbali úniu k činom. Výsledok je však bezprecedentný – zmrazenie takmer 500 miliónov eur v Kohéznom fonde.
Z chýb sa však neučí len Smer, ale aj Brusel. Po tom, čo nechali zájsť Orbána takto ďaleko, je nepravdepodobné, že budú mať rovnako veľa trpezlivosti aj s ďalším „samovládcom“ z východnej Európy. Dá sa teda predpokladať, že Fico a komisia budú udržiavať obchodné vzťahy s tichou, nevyslovenou dohodou. Poslušnosť členského štátu v záležitostiach eurozóny za nižšiu aktivitu únie v domácich záležitostiach.
A keby to vláda Smeru predsa len prešvihla, Ficovi sa budú ťažko znášať možné obvinenia Európskej únie, že priviedol krajinu práve na maďarskú cestu.
Pavol Baboš, spolupracovník HN